Dve perspektívy zasväteného života

Na mnohých miestach sveta a v týchto rokoch postupne aj na Slovensku sa kvôli nedostatku povolaní zasvätený život dostáva do ťažkej situácie. Apoštolské pôsobenie, ba samotná prítomnosť mnohých inštitútov v miestnych cirkvách je ohrozená. Túto skutočnosť konštatuje už v roku 1996 Ján Pavol II. K tomu však následne dodáva: Rozličné ťažkosti, vyplývajúce z umenšovania sa počtu členov a diel, nemajú ani v najmenšom viesť k strate dôvery v evanjeliovú silu zasväteného života, ktorý bude v Cirkvi vždy potrebný a činný. Aj keby jednotlivé inštitúty prestali jestvovať, zasvätený život bude stále podnecovať vo veriacich lásku k Bohu a bratom. (Vita consecrata 63; Pohľad do budúcnosti. Ťažkosti a perspektívy) 

Slová exhortácie sú veľmi jasné, ale dobre vieme, že mnohé veci sa dobre počúvajú, ale oveľa ťažšie a zložitejšie prežívajú. Som si veľmi dobre vedomý, že na túto tému jestvuje množstvo hlbokých a odborných pohľadov, už len samotné (Radujte sa 2014; Skúmajte 2014; Kontemplujte 2015; Ohlasujte 2016) sú obrovským pokladom myšlienok a perspektív pre súčasný zasvätený život.  

V jednoduchosti by som vám chcel predložiť jedno dôležité rozlíšenie  a potom dva podnety, ktoré nám dúfam pomôžu na ceste k radostnejšiemu a pokojnejšiemu prežívaniu nášho zasvätenia. 

Rozlíšme „reorganizáciu diel“ a „dôveru v evanjeliovú silu zasväteného života“ 

Svet okolo nás, situácia Cirkvi i naša vlastná situácia si často vyžaduje reagovať, odhodlať sa k niektorým zmenám. Je to neľahká a často bolestná úloha (Vita consecrata 63). Omyl, ktorý nám pri nej hrozí spočíva v tom, že jej prisúdime väčší význam, než v skutočnosti má, ba čo viac, nezriedka od nej očakávame jasné a evidentné výsledky. Môže sa tiež stať aj to, že pri takýchto zmenách viac hľadíme na záchranu inštitúcie ako na dobro osôb a podobné veci.  

Nesmieme zabudnúť, že dôvera v Boha je osobitným a dôležitým poľom nášho života, ktoré nemôže byť prekryté či zatienené dôverou v naše schopnosti a riešenia. Samozrejme, jestvuje aj opačný extrém: odvolávanie sa na vieru, ktoré je zakrývaním našej neochoty a lenivosti uvažovať alebo strachu odhodlať sa na niečo nové a náročné.  

A tu nám zrazu vystupuje do popredia dôležitosť toho, ako je dôležité zosúladiť vieru a rozum. Fides et ratio nie je len náuka pre dialóg medzi teológiou a neveriacim svetom, ale je to aj dôležitá súčasť kresťanskej spirituality. 

V každom prípade je potrebné, aby sme zachovali prvenstvo starostlivosti o dôveru. Ján Pavol II., vo svojom programovom liste  pre tretie tisícročie veľmi jasne píše: pred plánovaním konkrétnych iniciatív (v Cirkvi) treba podporiť spiritualitu spoločenstva. (Novo millennio ineunte 43) A podčiarkuje: Bolo by omylom zamerať sa hneď na praktické veci. 

Prvý podnet: Zasvätený život ako súčasť zjavenia 

V Prvom liste Korinťanom (7,32-35) môžeme nájsť takú hlbokú istotu, že zasvätený život nie je len čosi, čo vzniklo v priebehu dejín Cirkvi a čo týmto podlieha podozreniu, že ide len o dajaký dočasný dejinný jav. Komunita Korinťanov a slová sv. Pavla, ktoré uznávame ako Božie slová, nám dosvedčujú, že osobitný zasvätený život je súčasťou prvých chvíľ existencie Cirkvi. V rámci kresťanského života upriameného na večnosť sv. Pavol ponúka korintským veriacim túto víziu: 

Chcem však, aby ste boli bez starostí. Neženatý sa stará o Pánove veci, ako by sa zapáčil Pánovi. Ale ženatý sa stará o veci sveta, ako by sa páčil žene, a je rozpoltený. Nevydatá žena a panna sa stará o Pánove veci, aby bola svätá telom i duchom. No vydatá sa stará o veci sveta, ako by sa páčila mužovi. Toto vám však hovorím na váš osoh, nie aby som vám na krk hádzal slučku, ale aby ste sa dôstojne a oddane venovali Pánovi bez prestania. 

Pre Pavla teda existuje život úplne pre Pána, ktorý v sebe obsahuje zrieknutie sa manželstva. Nie je to cesta pre všetkých (nechcem vám hodiť slučku na krk), ale je to otvorená cesta pre tých, ktorí sa slobodne rozhodnú. Podobne hovorí Ježiš v evanjeliu: Existujú ľudia, ktorí sa urobili neschopnými manželstva pre nebeské kráľovstvo. Kto môže pochopiť, nech pochopí (Mt 19,12). Ide o ľudí, ktorí chcú patriť Bohu telom aj dušou, nerozpoltení. S jediným cieľom: starať predovšetkým o to, aby sme sa páčili Pánovi. Aby sa venovali ustavične Pánovi.  

Vieme, že všetci kresťania sú pozvaní k svätosti (Mt 6,48) ba aj k ustavičnej modlitbe (Lk 18,1; 1Sol 5,17), nie všetci sú však pozvaní žiť telom i dušou pre Pána, iba niektorých si takto volá Pán. On po nich túži.  

Preto naša dôvera v evanjeliovú silu zasväteného života nesmie závisieť od množstva nasledovníkov, ani od toho či a ako bude pokračovať naše poslanie v našom inštitúte. Naša dôvera rastie z lásky, z toho ako sa dnes, teraz, otvárame láske, ako sme ochotní uveriť jej. Ak je v nás táto istota a pokoj, potom môžeme prejsť k hľadaniu toho, čo treba zreorganizovať, čo treba zmeniť a prispôsobiť. Čo treba urobiť pre nové povolania (ale vždy z lásky, nie zo strachu alebo obavy). 

Ak sme nadobudli istotu, že náš spôsob života stojí na Kristovi, na evanjeliu a nachádza svoj životný priestor v prvých komunitách sv. Pavla – tak sa nemusíme oň báť. Ako hovorí Ján Pavol II. aj keď inštitúty zasväteného života môžu vznikať i zanikať, zasvätený život je a zostane trvalou súčasťou kresťanského života.  

Druhý podnet: Naša významnosť pre tento svet 

Existuje však aj druhá obava zasvätených ľudí, ktorá vznikla pod vplyvom dejinnej skúsenosti západného kresťanstva, v ktorej sme videli obrovskú dejinnú úlohu, ktorú zohrali stredoveké kláštory. Aj v modernom svete vzniklo množstvo reholi, ktoré istým spôsobom suplovali, či lepšie povedané prorocky ukazovali spoločnosti priestory, ktoré boli zanedbané: nemocnice, školy, sirotince a pod. Súčasnosť nám ukazuje, že až na niektoré kvalitatívne prvky (isté kvalitné školy, nemocnice a pod.), spoločnosť služby zasvätených komunít až tak bytostne nepotrebuje. A tu tiež niekedy nastáva otázka: aký zmysel má naša existencia v tomto svete? Je tu ešte potrebný zasvätený život? Nestačia kresťania laici, ktorí prekvasia ľudskú spoločnosť? Okrem iného sú schopní oveľa ľahšie prenikať do sekulárnych prostredí. 

Som presvedčený, že v tejto oblasti nám ponúkol cestu Benedikt XVI. so svojím prenikavým pohľadom na poslanie benediktínov v rámci dejín Európy, v ktorom podčiarkol nasledovné: rehoľný život vznikol ako hľadanie Boha, všetko ostatné, to kultúrne i praktické dedičstvo, z ktorého Európa vyrástla, vzniklo ako vedľajší produkt tejto ich snahy. (Benedikt XVI., Príhovor na stretnutí so svetom kultúry na Collège des Bernardins, Paríž 12. septembra 2008).  

V roku 2010 v príhovore k predstaveným rehoľných inštitútov túto svoju víziu predložil takto:  

neustále uvažujte nad zmyslom vášho povolania, ktoré v sebe obsahuje predovšetkým hľadanie Boha. Quaerere Deum. Vaším povolaním je hľadať Boha. Tomuto hľadaniu zasväťte vaše najlepšie schopnosti a energie života. Prejdite od sekundárnych vecí k podstatným, hľadajte to, čo je skutočne dôležité, hľadajte Boha, udržiavajte váš pohľad upretý na neho. Ako prví mnísi, pestujte si eschatologický pohľad: za tým, čo je provizórne, dočasné, hľadajte to, čo sa nepominie.  

Benedikt XVI. nás takto veľmi jasne upozornil, že naša významnosť – pre tento čoraz schopnejší a dokonalejší svet, ale zároveň čoraz vzdialenejší od Boha – je v tom, že nás naši súčasníci uvidia ako ľudí, ktorí hľadajú Boha, ktorí naozaj opúšťajú provizórne a hľadajú nepominuteľné. Tento význam nám uprostred stále sa rozširujúcej duchovnej púšte nášho storočia nikto nevezme. 

Toto však nie je len akási výzva k návratu do kláštorného či kontemplatívneho života. Predstaviť sa ako tí, ktorí hľadajú Boha, to má veľký spirituálny význam aj pre našu apoštolskú činnosť a kontakt s ľuďmi. Ľudia dnes sa totiž boja tých, ktorí im chcú ponúknuť Boha, ktorého vlastnia a o ktorom vedia všetko. Boja sa, že týmto ich chceme zotročiť a presne im nadiktovať, čo majú robiť. Kresťanstvo ako hľadanie Boha a pokorné a presvedčivé odovzdávanie tejto skúsenosti môže byť veľkou devízou pre evanjelizáciu nášho sveta, ktorý sa tak veľmi vzdialil od Boha a potrebuje ho znovu nájsť. 

*** 

Preto sa neochvejne držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie (Hebr 10,23). 

Boh sa o zasvätený život postará, lebo po ňom túži. My vytrvalo žime ten náš, najprv v dôvere a potom v reorganizácii. A pôjdeme vpred tak, ako nás Duch povedie.