Benedikt XVI., Základy Európskej kultúry

Ďakujem Vám, Vaša Eminencia, za milé slová. Nachádzame sa na historickom mieste, ktoré postavili synovia sv. Bernarda z Clairvaux. Váš veľký predchodca, zosnulý kardinál Jean-Marie Lustiger, túžil, aby bolo centrom dialógu medzi kresťanskou múdrosťou a kultúrnymi, intelektuálnymi a umeleckými prúdmi dnešnej spoločnosti. Zvlášť pozdravujem ministra kultúry, ktorý zastupuje vládu, ako aj pána Giscarda d’Estainga a pána Chiraca. Pozdravujem aj prítomných ministrov, predstaviteľov UNESCO, primátora Paríža a všetkých ostatných predstaviteľov. Nechcem zabudnúť na svojich kolegov z Francúzskeho inštitútu, ktorí vedia, ako veľmi si ich vážim. Ďakujem tiež princovi de Broglie za jeho milé slová. Uvidíme sa opäť zajtra ráno. Ďakujem delegátom francúzskej moslimskej komunity za to, že súhlasili s účasťou na tomto stretnutí: želám im všetko najlepšie počas súčasného ramadánu. Môj srdečný pozdrav teraz prirodzene smeruje k celému svetu kultúry, ktorý vy, drahí hostia, tak dôstojne reprezentujete.

Dnes večer by som vám chcel hovoriť o pôvode západnej teológie a koreňoch európskej kultúry. Na začiatku som spomenul, že miesto, kde sme, je istým spôsobom symbolické. V skutočnosti je spojená s kláštornou kultúrou, pretože tu žili mladí mnísi, ktorí sa zaviazali hlbšie pochopiť svoje povolanie a lepšie žiť svoje poslanie. Je to skúsenosť, ktorá nás môže aj dnes zaujímať, alebo je to len spomienka na svet, ktorý je dávnou minulosťou? Aby sme na mohli odpovedať na túto otázku, musíme sa na chvíľu zamyslieť nad povahou samotného západného mníšstva. Čím vlastne bolo? Na základe dejinných dôsledkov mníšskych komunít môžeme povedať, že v čase veľkých kultúrnych otrasov, ktoré spôsobilo sťahovanie národov a utváraním nových štátnych útvarov, ktoré sa formovali, kláštory boli miestami, kde sa uchovali a prežili poklady starej kultúry a v ktorých sa na základe tohto dedičstva postupne formovala nová kultúra. Ale ako sa to stalo? Aká bola motivácia ľudí, ktorí sa zhromažďovali na týchto miestach? Aké boli ich zámery? Ako žili?

V prvom rade a predovšetkým treba veľmi realisticky povedať, že ich zámerom nebolo vytvoriť kultúru alebo dokonca zachovať kultúru minulosti. Ich motivácia bola oveľa základnejšia. Ich cieľom bolo: quaerere Deum, hľadať Boha. V zmätku čias, ktorému nič nevedelo odolať, oni sa rozhodli pre najpodstatnejšiu vec: usilovali sa nájsť to, čo je platné a zostáva navždy, usilovali sa nájsť samotný Život. Hľadali Boha. Chceli prejsť od druhotných vecí k podstatným, k tomu, čo je samo o sebe skutočne dôležité a spoľahlivé. Hovoríme tomu, že boli orientovaní „eschatologickým“ spôsobom. Netreba to však chápať chronologicky, akoby hľadeli len na koniec sveta alebo len na vlastnú smrť, ale oni boli eschatologickí v existenciálnom zmysle: za provizórnymi vecami hľadali definitívne. Quaerere Deum: a nakoľko boli kresťania, nebola to pre nich nejaká výprava do púšte, na ktorej niet ciest alebo vykročenie do absolútnej temnoty. Vedeli, že Boh sám dal smerovníky, kadiaľ majú ísť, ba čo viac vydláždil im cestu, ktorou sa majú uberať a ich úlohou bolo nájsť ju a nasledovať ju. Bola cesta jeho Slova, prítomného v Písme, ktorá sa otvára všetkým ľuďom. Hľadanie Boha si preto vo svojej podstate vyžaduje kultúru slova, alebo, ako hovorí Jean Leclercq: Eschatológia a gramatika sú v západnom mníšstve navzájom prepojené (porov. L’amour des lettres et le desir de Dieu, s. 14). Túžba po Bohu, le désir de Dieu, zahŕňa amour des lettres, lásku k slovu, prenikanie všetkých jeho rozmerov. Keďže v biblickom Slove je Boh na ceste k nám a my k nemu, musíme sa naučiť preniknúť do tajomstva jazyka, pochopiť ho v jeho štruktúre a v spôsobe jeho vyjadrenia. Preto práve kvôli hľadaniu Boha sa svetské vedy stávajú dôležitými, lebo ukazujú cestu k jazyku. Keďže hľadanie Boha si vyžadovalo kultúru slova, kláštory majú knižnice, ktoré otvárajú cestu k slovu. Z rovnakého dôvodu je súčasťou kláštora aj škola, v ktorej sa konkrétne otvárajú cesty. Sv. Benedikt nazýva kláštor una dominici servitii schola. Kláštor je v službe eruditio, formácie a erudície človeka – aby sa človek formovaný v konečných poznatkoch naučil slúžiť Bohu. To v sebe obsahovalo aj formovanie rozumu, erudíciu, na základe ktorej sa človek učí vnímať Slovo uprostred slov.

Aby sme plnšie porozumeli kultúru slova, ktorá patrí k podstate hľadania Boha, musíme urobiť ďalší krok. Slovo, ktoré otvára cestu hľadania Boha, a je samo osebe takéto, je Slovo, ktoré sa týka aj spoločenstva. Zaiste, na jednej strane preniká srdce každého človeka (porov. Sk 2,37), Gregor Veľký opisuje jeho účinok ako náhly úder, ktorý preniká našou ospalou dušou a prebúdza nás, upriamuje nás na podstatnú skutočnosť, na Boha (porov. Leclercq, tamže, s. 35). Ale robí nás aj pozornými jeden voči druhému. Slovo nevedie len k individuálnej ceste mystického ponorenia, ale vedie k spoločenstvu s tými, ktorí kráčajú vo viere. A preto je potrebné nielen uvažovať o Slove, ale aj čítať ho správnym spôsobom. Tak ako v rabínskej škole, tak aj medzi mníchmi je akt čítania vykonávaný jednotlivcom zároveň telesným aktom. „Aj keď sa výrazy legere a lectio používajú bez bližšieho vysvetlenia, väčšinou označujú činnosť, ktorá, podobne ako spev a písanie, zahŕňa celé telo a celého ducha,“ hovorí Jean Leclercq (tamtiež, s. 21).

A je tu ešte ďalší krok, ktorý treba urobiť. Božie slovo nás uvádza do rozhovoru s Bohom. Boh, ktorý hovorí v Biblii, nás učí, ako s Ním môžeme hovoriť. Najmä v  Knihe žalmov nám dáva slová, ktorými sa k nemu môžeme obrátiť, priviesť náš život s jeho vzostupmi a pádmi do rozhovoru s ním, a tak premeniť samotný náš život na pohyb smerom k nemu. V textoch Žalmov sa tiež opakovane nachádzajú inštrukcie, ako sa majú spievať a sprevádzať hudobnými nástrojmi. K modlitbe na základe Božieho slova nestačí len hovoriť, vyžaduje si to aj hudbu. Dve piesne kresťanskej liturgie pochádzajú z biblických textov a tie ich kladú na pery anjelov: Gloria, ktoré spievajú anjeli pri narodení Ježiša, a  Sanctus, ktorý je podľa Izaiáša 6 spevom serafínov, ktorí stoja v bezprostrednej blízkosti Boha. Vo svetle týchto skutočností sa kresťanská liturgia cítila pozvaná spievať spolu s anjelmi a tak priviesť slovo k najvyššiemu cieľu. V tejto súvislosti opäť počúvajme Jeana Leclercqa: „Mnísi museli nájsť také melódie, ktoré svojím zvukom vyjadrili odovzdanosť vykúpeného človeka k tajomstvám, ktoré slávi. Niekoľko zachovaných ozdôb zo stĺpov v kláštore Cluny, ktoré sa zachovali dodnes, tak ukazuje kristologické symboly jednotlivých tónov“ (porov. tamtiež. s.229).

Pre sv. Benedikta  ako určujúce pravidlo pre modlitbu a spev mníchov boli určujúce slová 138. Žalmu: Coram angelis psallam Tibi, Domine  – Budem ti hrať pred tvárou anjelov (porov. 138,1). Tu sa prejavuje vedomie, že spev spoločnej modlitby mníchov je pred celým nebeským dvorom, a tak podlieha najvyšším kritériám: je potrebné modliť sa a spievať takým spôsobom, aby to bolo hodné zjednotenia sa s hudbou vznešených duchovných bytostí, ktoré boli považované za pôvodcov harmónie vesmíru, hudby nebeských sfér. Vychádzajúc z tejto skutočnosti môžeme pochopiť vážnosť meditácie sv. Bernarda z Clairvaux, ktorý používa jedno slovo z platónskej tradície, ktorú prijal od Augustína, aby odsúdil biedny spev mníchov, ktorý pre neho zjavne nebol nejakou malou alebo sekundárnou chybou. Zmätok zle zaspievanej piesne opisuje ako pád do „zóny odlišnosti“ – do regio dissimilitudinis. Augustín prevzal toto slovo z platónskej filozofie, aby charakterizoval jeho vnútorný stav pred svojím obrátením (por. Vyznania, VII, 10, 16): človek, ktorý stvorený na Božiu podobu, upadá v dôsledku svojho opustenia Boha do „zóny odlišnosti“ – do vzdialenosti od Boha, v ktorej ho už viac neodráža, a tak sa stáva nepodobným nielen Bohu, ale aj sebe samému, pravému bytiu človeka. Je určite drastické, že Bernard, hovorí o zle vykonaných spevoch mníchov slovami, ktoré naznačujú odpad človeka od Boha i od seba. Zároveň to však ukazuje, ako vážne to berie. Ukazuje, že kultúra spevu je aj kultúrou bytia a že mnísi musia svojou modlitbou a spevom zodpovedať veľkosti im zvereného Slova, jeho potrebe pravej krásy. Z tejto vnútornej potreby hovoriť s Bohom a spievať Mu slovami, ktoré dal sám On, sa zrodila veľká západná hudba. Nešlo o súkromnú „tvorbu“, v ktorej si nejaký jednotlivec postaví svoj pamätník a kritérium jeho tvorby nie je reprezentácia svojho vlastného ja. Išlo skôr o to, aby sa „uchom srdca“ starostlivo poznávali vnútorné zákony hudby samotného stvorenia, podstatné formy hudby, ktoré Stvoriteľ vložil do svojho sveta a do človeka, a aby sa tak našla hudbu hodná Boha, ktorá je zároveň skutočne hodná človeka a dáva jasne zaznieť jeho dôstojnosti.

Aby sme nejakým spôsobom pochopili kultúru slova, ktorá sa v západnom mníšstve vyvinula z hľadania Boha, vychádzajúc z jej vnútorného centra, je napokon potrebné aspoň stručne spomenúť osobitosť Knihy alebo Kníh, cez ktoré toto Slovo prišlo v ústrety týmto mníchom. Biblia, keď sa na ňu pozrieme z čisto historického alebo literárneho hľadiska, nie je jedna kniha, ale zbierkou literárnych textov, ktorých písanie trvalo viac ako tisícročie a jednotlivé knihy sa nedajú len tak ľahko rozpoznať ako súčasť jej vnútornej jednoty; práve naopak je pomerne ľahké zbadať, že je medzi nimi isté napätie. Platí to už v Biblii Izraela, ktorú my kresťania nazývame Starý zákon. A platí to ešte viac, keď my kresťania pripájame Nový zákon a jeho spisy k Biblii Izraela, vytvárajúc jej tým hermeneutický kľúč,  v ktorom ju interpretujeme ako cestu ku Kristovi. V Novom zákone, jej pisatelia to dobre vedeli prečo, Biblia nie je bežne nazývaná ako „Písmo“, ale ako „Písma“, no napriek tomu sa Písma považovali ako celok za jediné Božie slovo, ktoré je nám bolo adresované. Ale už z tohto množného čísla jasne vyplýva, že tu sa k nám Božie slovo dostáva len skrze ľudské slovo, skrze ľudské slová, to znamená, že Boh k nám hovorí iba prostredníctvom ľudí, cez ich slová a ich dejiny. To zase znamená, že božský aspekt Slova a slov nie je bezprostredne zrejmý. Povedané modernými výrazmi: jednota biblických kníh a božský charakter ich slov nie sú z čisto historického hľadiska uchopiteľné. Historickým prvkom Písma je mnohorakosť a ľudskosť. Odtiaľ pochádza formulácia stredovekého verša, ktorý sa na prvý pohľad zdá znepokojujúci: „Littera gesta docet – quid credas allegoria…“ (porov. Augustinus de Dacia, Rotulus pugillaris, I). Slová približujú fakty, to, čomu sa verí nám hovorí alegória, teda kristologická a pneumatická interpretácia.

Toto všetko môžeme vyjadriť aj jednoduchšie: Písmo potrebuje výklad a potrebuje spoločenstvo, v ktorom bolo sformované a v ktorom sa prežíva. V ňom má svoju jednotu a v ňom sa odhaľuje význam, ktorý ho drží pohromade ako celok. Povedané ešte inak: existujú rozmery významu Slova a slov, ktoré sa zjavujú iba v živom spoločenstve, ktoré žije z tohto Slova, tvoriac tak dejiny. Rastúcim vnímaním rôznych významových dimenzií sa Slovo neznehodnocuje, ale naopak sa javí v celej svojej veľkosti a dôstojnosti. Preto Katechizmus Katolíckej cirkvi môže právom povedať, že kresťanstvo nie je len náboženstvom knihy v klasickom zmysle (KKC, 108). Kresťanstvo vníma v slovách Slovo, sám Logos, ktorý prostredníctvom tejto mnohorakosti a reálnosti ľudských dejín ponúka svoje tajomstvo. Táto konkrétna štruktúra Biblie je pre každú generáciu stále novou výzvou. Zo svojej podstaty vylučuje všetko, čo sa dnes nazývame fundamentalizmom. Samotné Božie slovo totiž nikdy nie je prítomné ani v jednoduchej doslovnosti textu. Na jeho dosiahnutie je potrebné transcendentno a proces porozumenia, ktorý sa necháva viesť vnútorným pohybom celku, a preto sa musí stať aj životným procesom. Vždy a len v dynamickej jednote celku tvoria mnohé knihy jednu Knihu, Božie slovo a Božie pôsobenie vo svete sa zjavujú v ľudskom slove a dejinách.

Všetku dramatickosť tejto témy nachádzame objasnenú v spisoch sv. Pavla. On nám poukazuje na to, čo znamená prekročiť literu a chápať ju výlučne na základe celku, v tejto drastickej vete: «Litera zabíja, ale Duch oživuje» (2 Kor 3,6). A znova: „Kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2 Kor 3, 17). Veľkosť a rozsiahlosť tejto vízie biblického Slova však možno pochopiť len vtedy, ak počúvame Pavla až do konca a potom sa naučíme, že tento oslobodzujúci Duch má meno, a preto sloboda má svoju vnútornú mieru: „Pán je Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda“ (2 Kor 3, 17). Oslobodzujúci Duch teda nie je len vlastná myšlienka, či osobná vízia vykladača. Duch je Kristus a Kristus je Pán, ktorý nám ukazuje cestu. Slovom o Duchu a slobode sa otvára široký horizont, ale zároveň sa kladie jasná hranica svojvôli a subjektivite, hranica, ktorá jednoznačne zaväzuje jednotlivca i spoločenstvo a vytvára vzťah nadradený vzťahu k litere: vzťah intelektu a lásky. Toto napätie medzi vzťahom a slobodou, ktoré ďaleko presahuje literárny problém výkladu Písma, určovalo aj myslenie a prácu mníchov a hlboko stvárnilo západnú kultúru. Našej generácii sa tiež opäť prezentuje ako výzva voči dvoch extrémom súčasnosti: subjektívnej svojvôli na jednej strane a fundamentalistickému fanatizmu na strane druhej. Bolo by fatálne, keby dnešná európska kultúra chcela chápať slobodu len ako niečo bez väzieb a vzťahov , lebo tak nevyhnutne podporí fanatizmus a svojvôľu. Neviazanosť a slobodná vôľa nie sú slobodou, ale jej zničením.

V úvahách o „škole Božej služby“ – ako Benedikt nazýval mníšsky stav – obrátili sme našu pozornosť len na jej orientáciu na slovo, na „ora“ (modlitba). A skutočne, práve odtiaľto vychádza celé smerovanie celého mníšskeho života. Ale naša reflexia by zostala neúplná, keby sme aspoň stručne neupriamili svoj pohľad na druhú zložku Benediktovho mníšstva, tú, ktorú opísal slovom „labora“ (práca). V gréckom svete bola fyzická práca považovaná za úlohu otrokov. Múdry a skutočne slobodný človek sa venoval výlučne duchovným veciam; odmietal sa venovať fyzickým prácam ako niečomu, čo je určené pre ľudí nižšej kategórie, ktorí nie sú schopní vyššej existencie v duchovnom svete. Židovská tradícia však bola úplne iná: všetci veľkí rabíni súčasne vykonávali aj remeslo. Pavol, ktorý ako rabín a neskôr ako kazateľ evanjelia pohanom, bol zároveň aj výrobcom stanov a na živobytie si zarábal prácou vlastných rúk – to nebola nejaká výnimka, ale patrilo to do bežnej rabínskej tradície. Mníšstvo prijalo túto tradíciu; manuálna práca sa stala konštitutívnou súčasťou kresťanského mníšstva. Svätý Benedikt vo svojej regule vskutku nehovorí o škole, lebo vyučovanie a štúdium – ako sme videli – sa v nej prakticky považovali za samozrejmosť. Avšak v jednej kapitole svojej Regule (kap. 48) výslovne hovorí o práci. Aj sv. Augustín urobil to isté keď venoval  osobitný spis práci mníchov. Kresťania, ktorí nadväzovali na tradície judaizmu, sa museli cítiť oslovení Ježišovými slovami z Jánovho evanjelia, ktorými obhajoval svoje dielo v sobotu: «Môj Otec stále pracuje a ja pracujem» (5,17). Grécko-rímsky svet nepoznal koncept Boha Stvoriteľa; podľa nich najvyššie Božstvo si nemohlo takpovediac „zašpiniť ruky“ stvorením hmoty. „Budovanie“ sveta bolo vyhradené pre demiurgovi, podriadenému nižšiemu božstvu. Kresťanský Boh je však celkom iný: On, jediný, pravý a jediný Boh, je aj Stvoriteľom. Boh koná a pracuje v dejinách a na dejinách ľudí. V Kristovi vstupuje ako Osoba do namáhavej práce dejín. „Môj Otec neustále pracuje a ja tiež pracujem.“ Boh sám je Stvoriteľom sveta a stvorenie ešte nie je dokončené. Boh koná, ergázetai. Práca človeka sa teda musela javiť ako osobitné vyjadrenie jeho podobnosti s Bohom a človek takto má moc a môže mať účasť na Božom diele, na stvorení sveta. Mníšstvo teda, spolu s kultúrou reči, obsahuje v sebe aj kultúru práce, bez ktorej je rozvoj Európy, jej étos a formovanie sveta nemysliteľné. Tento étos musí však v sebe zahŕňať vôľu k tomu, aby ľudská práca a určovanie dejín boli spoluprácou so Stvoriteľom, rešpektujúc v ňom svoje ohraničenie. Tam, kde toto ohraničenie chýba, človek sa prácou povyšuje na stvoriteľa foriem, a jeho (nezávislé) formovanie sveta sa ľahko môže premeniť na jeho zničenie.

Vychádzali sme z pozorovania, že pri rozpade starých poriadkov a istôt sa základným postojom mníchov stalo quaerere Deum – vydať sa hľadať Boha. Mohli by sme povedať, že toto je skutočne filozofický postoj: hľadieť za predposledné veci a vydať sa hľadať tie posledné, pravdivé. Tí, ktorí sa stali mníchmi, sa vydali na dlhú a náročnú cestu, našli však už jasný smer: Slovo Biblie, v ktorom počuli hovoriť samého Boha. Teraz sa ho museli pokúsiť pochopiť, aby mohli ísť k Nemu. Takto sa cesta mníchov, hoci nie je merateľná čo do dĺžky, odteraz rozvíja v spoločenstve prijatého Slova. Hľadanie mníchov už v niektorých ohľadoch nesie v sebe aj skutočnosť, že „už našli“. Preto, aby sa toto hľadanie mohlo uskutočniť, je potrebné, aby už vopred existovalo prvé hnutie, ktoré nielen vzbudí vôľu hľadať, ale aj urobí vierohodným, že cesta je skrytá v tomto Slove – alebo lepšie povedané: že v tomto Slove sa Boh stretáva s ľuďmi, a preto sa cez neho ľudia môžu dostať k Bohu. Inými slovami: musí existovať ohlasovanie, ktoré je adresované človeku, a tak v ňom vytvára presvedčenie, ktoré možno premeniť na život. Aby sa otvorila cesta do srdca biblického Slova ako Božieho slova, musí byť to isté Slovo najprv ohlasované navonok. Klasickým vyjadrením tejto potreby kresťanskej viery komunikovať sa s ostatnými je fráza z  Prvého Petrovho listu, ktorá bola v stredovekej teológii považovaná za biblický dôvod pre prácu teológov: „Buďte vždy pripravení odpovedať každému, kto vás volá zdôvodniť (logos) nádej, ktorá je vo vás“ (3,15) (Logos, dôvod nádeje, sa musí stať apológiou, obranou, musí sa stať odpoveďou). Kresťania rodiacej sa Cirkvi totiž nepovažovali svoje misijné ohlasovanie za propagandu, ktorá mala slúžiť na zväčšovanie ich vlastnej skupiny, ale za vnútornú nevyhnutnosť, ktorá vyplývala z povahy ich viery: Boh, v ktorého verili, je Bohom všetkých, jediným a pravým Bohom, ktorý sa ukázal v dejinách Izraela a nakoniec vo svojom Synovi.  Takto dať odpoveď, ktorá sa týka všetkých a na ktorú vo svojich srdciach čakajú všetci ľudia. Božia univerzálnosť a univerzálnosť rozumu, ktorá mu bola otvorená, pre nich predstavovali motiváciu a zároveň povinnosť ohlasovania. Viera pre nich nepatrila ku kultúrnym zvyklostiam, ktoré sa líšia od jednej osoby k druhej, ale do oblasti pravdy, ktorá sa týka všetkých rovnako.

Základná schéma kresťanského ohlasovania „smerom von“ – ľuďom, ktorí svojimi otázkami hľadajú – sa nachádza v príhovore svätého Pavla na areopágu. Majme v tejto súvislosti na pamäti, že areopág nebol akousi akadémiou, kde sa stretávali najslávnejšie mysle, aby diskutovali o vznešených veciach, ale tribunálom, ktorý mal jurisdikciu vo veciach náboženstva a musel zaujať postoj voči dovozu cudzích náboženstiev. Toto je presne obvinenie proti Pavlovi: „Zdá sa, že je kazateľom cudzích bohov“ (Sk 17,18). Na to Pavol odpovedá: „Našiel som u vás oltár s nápisom Neznámemu Bohu. Čomu sa klaniate bez toho, aby ste vedeli, zvestujem vám“ (porov. 17,23). Pavol neohlasuje neznámych bohov. Ohlasuje toho, ktorého ľudia nepoznajú, a predsa poznajú: Neznáme-Známe; Toho, koho hľadajú, o ktorom hlboko vo vnútri majú poznanie a ktorý je napriek tomu Neznámy a Nepoznateľný. Najhlbšie ľudské myslenie a cítenie nejakým spôsobom vie, že musí existovať. Že na počiatku všetkých vecí nemôže byť iracionalita, ale tvorivý Rozum; nie slepá náhoda, ale sloboda. Napriek tomu, že všetci muži a ženy to nejakým spôsobom vedia – ako zdôrazňuje Pavol v Liste Rimanom (1,21) – toto poznanie zostáva nereálne: Boh, ktorý je len myslený a vymyslený, nie je Bohom. Ak sa nám neukáže, nemáme šancu sa k nemu dostať. Kresťanské ohlasovanie je novou možnosťou povedať teraz všetkým národom: On sa ukázal. On osobne. A teraz je cesta k Nemu otvorená. Novosť kresťanského ohlasovania nespočíva v myšlienke, ale v skutočnosti: on sa ukázal. Ale to nie je slepý fakt, ale skutočnosť, ktorá je sama o sebe  Logosom – prítomnosťou večného rozumu v našom tele. Verbum caro factum est (Jn 1,14): práve tak, v reálnej skutočnosti je teraz  medzi nami prítomný Logos, Logos prítomný medzi nami. Táto skutočnosť Slova je rozumná, zaiste, vždy bude potrebná pokora rozumu, aby sme ju dokázali prijať; vždy bude potrebná pokora človeka, aby mohla odpovedať na Božiu pokoru.

Naša dnešná situácia je v mnohých ohľadoch odlišná od tej, s ktorou sa Pavol stretol v Aténach, ale v mnohých ohľadoch je aj veľmi podobná. Naše mestá už nie sú plné oltárov a obrazov rozličných božstiev. Pre mnohých sa Boh skutočne stal veľkou Neznámou. Ale tak ako vtedy za mnohými obrazmi bohov bola skrytá a prítomná otázka o neznámom Bohu, tak aj súčasná neprítomnosť Boha je mlčky obťažovaná otázkou týkajúcou sa Neho. Quaerere Deum – hľadať Boha a nechať sa ním nájsť: to dnes nie je o nič menej potrebné ako v minulosti. Čisto pozitivistická kultúra, ktorá by odstránila otázku o Bohu zo subjektívneho poľa ako nevedeckú, by bola kapituláciou rozumu, zrieknutím sa jeho najvyšších možností, a teda kolapsom humanizmu, ktorého dôsledky môžu byť len vážne. To, čo založilo kultúru Európy, hľadanie Boha a ochotu počúvať ho, zostáva aj dnes základom každej pravej kultúry.