grachsdb

Je pekné a dôležité argumentovať Písmom, ale nemali by sme zabúdať, že aj o Písme treba uvažovať. Tu je taká malá úvaha o autorite Písma. Napísal som na spôsob rozhovoru. Pevne verím, že aj samozrejme nemôže byť kompletná, predsa bude pre mnohých užitočná. Pekné čítanie.

Aké dôkazy máme na to, že Biblia je Božie slovo?

To, že Biblia je Božím slovom, sa nedá dokázať. Boli časy, keď sa ponúkali interné a externé „dôkazy“. Bola to snaha prispôsobiť sa na modernej vedeckej metodológii, pomocou ktorej by sme mohli objektívne potvrdiť našu tézu. Biblia však nie je objekt, o ktorom máme prehlásiť, že je žiarivý, pôsobivý, že v ňom je niečo Božie a každý objektívne hľadajúci človek to v nej nájde.

Biblia je poklad našej viery, ktorú sme dostali ako milosť. My veriaci, naše spoločenstvo viery ju vo viere číta. Kto chce čítať Bibliu a objaviť v nej Božie slovo, jeho autoritu a moc, nemôžeme ju čítať objektívne, neutrálne a bez určitých vnútorných postojov. K Biblii sa pristupuje s vierou, iba vo viere v nej objavíme Božie slovo. Tí, ktorí toto odmietajú ako nejaký ideologický prístup v skutočnosti sú sami v zajatí ideológie, ktorá odmieta vieru, ktorá evidentne existovala a existuje v komunite veriacich. Biblické texty totiž vznikli v lone veriacich komunít, ktoré v nich zaznamenali svoju skúsenosť viery a ako také nám ich odovzdali. Preto prístup viery nie je dajakou nanútenou vonkajšou požiadavkou, ale samozrejmým prostredím čítania Písma. (Priotto, s. 10-11)

Je Biblia niečím veľmi mimoriadna a každý hneď zbadá, že je to kniha nad všetky knihy na svete?

Bibliu nemusí hneď každý považovať za niečo mimoriadne v porovnaní s inými knihami svetovej antickej literatúry, ba čo viac, môže sa zdať aj menej hodnotná než iné. Aj sv. Augustín, literárne vzdelaný vo všetkom, čo jeho doba a prostredie ponúkalo, sa vo svojich Vyznaniach vyjadril o svojej prvej skúsenosti s čítaním Písma takto: Keď som ju (Bibliu) čítal, zdalo sa mi, že si ani nezaslúži byť porovnávaná s knihou Cicera. (Vyznania III,5)

Aké sú podmienky pre čítanie Biblie?

Biblia je kniha, ktorú môže a je schopný čítať a istým spôsobom porozumieť každý človek (spĺňajúci samozrejme ľudské podmienky čítania: vedieť čítať, poznať jazyk, preniknúť do kultúrneho a historického kontextu a pod.) To sú čisto ľudské podmienky, ktorými sa dá Biblia čítať ako každá iná kniha. Ako veriaci však vyznávame, že tento text má aj nadprirodzený rozmer, je zároveň Božím slovom. Čiže človek, ktorý má dar viery, čítaním tohto textu je uvedený do dialógu s Bohom.

Existuje nejaká dôležitá ľudská vlastnosť, postoj, ktorý je dôležitý pre objavenie biblického textu ako Božie slova?

Sv. Augustín nám odovzdal svoju skúsenosť s čítaním Biblie (Vyznania III,5) takto: Vtedy (pre obrátením) som ešte nezmýšľal ako dnes … Moja pýcha nemohla prísť na chuť jeho prostoty a môj um nemohol vniknúť do jeho hĺbky. Písmo je také, že rastie s maličkými, mňa však ponižovalo vedomie byť maličkým, preto pýchou nadutý pozdával som sa sám sebe, že som veľký. Objaviť Boha, jeho slová a vstúpiť do spoločenstva s ním si teda vyžaduje pokorné srdce.

Hovorí aj samotná Biblia priamo o tom, že je Božím slovom alebo to hovorí len Cirkev?

Písmo vyjadruje túto pravdu na mnohých miestach Starého i Nového zákona, najpriamejšie a najvýraznejšie to vyjadrujú časovo posledné texty Písma 2Tim 3,15-16; 2Pt 1,21. ( Priotto, s. 9)

Môže veriaci človek podrobovať text Písma vedeckému skúmaniu?

Čítanie Písma s vierou neznamená, že sa automaticky vylučuje akýkoľvek vedecký princíp jej skúmania, Písmo patrí do sveta ľudí a ako také môže a má byť ľudsky poznávané. Jeden z rozmerov takéhoto poznávania Písma je napr. vzťah Písma k iným literárnym textom antického blízkeho východu. Dnes si naplno uvedomujeme, že biblické texty (hovoríme o Starom zákone) sú ako také súčasťou kultúrneho a literárneho rámca literatúry antického Blízkeho východu, napriek absolútnej špecifickosti jej náboženského posolstva. Vďaka moderným archeologickým objavom sa čoraz viac objavuje literárne spojenie, ktoré ho spája s literatúrou starovekého Blízkeho východu.

Aký to má význam venovať sa takýmto štúdiám?

Antické písomné texty, ktoré majú historický a geografický súvis s biblickými textami sa ukazujú ako cenný nástroj na pochopenie posvätného textu. Isto, pri takýchto štúdiách vznikajú aj rôzne pracovné hypotézy, ktoré môžu istým spôsobom akoby narúšať obraz posvätnosti a jedinečnosti Písma, keď napríklad niektorí autori priniesli tézy o tom, že Biblia je v podstate odvodenina mezopotámskej alebo ugaritskej literatúry. Tieto tézy sa však postupne ukázali ako veľké zjednodušenia. Je a zostane dôležité, aby biblickí odborníci s náležitou pozornosťou študovali literárne a umelecké texty Blízkeho východu (mytologické, epické, sapienciálne …), ale aj epigrafické texty, ktoré nie sú striktne umelecké (historické, ekonomicko-administratívne, kráľovské nápisy …), ktoré sa ukazujú ako veľmi užitočné pre čítanie biblických textov.

V súčasnosti disponujeme písomnosťami z týchto historicko-geografických prostredí, ktoré sú pre lepšie poznanie biblických textov veľmi zaujímavé:

MEZOPOTÁMIA. Ide o región, ktorý poskytol najširší a najzaujímavejšieho materiál. Našli sme tu texty týkajúce sa mýtov o stvorení (napr. Atrahasis, Gilgameš, Enuma eliš), múdroslovnej literatúry (napr. Poéma o utrpení spravodlivého), právnej tradície (napr. Chammurapiho kódex), administratívno-prorockej oblasti (texty z Mari) a historicko-dejepisných záznamov (Anály, Kroniky).

EGYPT. Egyptská dokumentácia je tiež bohatá; je to obzvlášť dôležité pre oblasť starovekých dejín (exekračné texty – texty o preklínaniach, odsúdeniach a trestoch, Nápis Tutmosesa III., Listy Tell-el Amarny, nápis na Stéle Merneptaha) – napriek veľkým ťažkostiam vyvolaným nedávnym výskumom. Egyptská literatúra je významná najmä  oblasť múdroslovnej literatúry, kde sa kontakty s biblickou literatúrou zdajú byť veľmi blízke (napríklad Dialóg zúfalého človeka s jeho dušou a Učenie Amenémopa).

UGARIT. V Ugarite, meste na sýrskom pobreží, ktoré zaniklo v polovici dvanásteho storočia pred Kristom po invázii morských národov, sme našli dôležité dokumenty, ktoré svedčia o type náboženstva, ktoré sa praktizovalo v Kanaáne. Opisujú sa tu postavy boha El a boha Baala, ktoré sa tak často spomínajú v biblických záznamoch. (napr. Legenda o Keretovi, legenda o Akhatovi, mýty ako Baal a smrť a tiež Baal a more).

MOAB. Nakoniec si pripomeňme stélu moabského kráľa Méša objavenú v roku 1868, ktorá nám umožňuje lepšie pochopiť vzťah medzi severným kráľovstvom pod dynastiou Omri a moabským kráľovstvom; tu sme objavili aj Nápis Deir ́Allah, nápis na kriedovom podklade v starovekom aramejskom dialekte, ktorý bol objavený v údolí Jordánu. Je zaujímavý, pretože spomína, takmer rovnakými slovami, postavu z Biblie, Balaáma, syna Beorovho. (Priotto, s. 215-216)

Mohli by sme sa dozvedieť aj niečo podrobnejšie o týchto prepojeniach medzi Bibliou a mezopotámskou či ugaritskou literatúrou, náboženstvom a kultúrou?

Zaiste, v súčasných príručkách Úvodov do Písma svätého sú tieto poznatky k dispozícii. Budem sa im však venovať v osobitnom príspevku.

Existujú ľudia, ktorí sa vyjadrujú pohrdlivo o Písme, lebo sú to „len slová“, oni si viac cenia „skutky“

Áno. Patrí to k mentalite moderného človeka, ktorá síce túži po konkrétnych činoch, ale nezabúdajme, že je to aj práve moderný svet a jeho sociálna komunikácia, toľko krát zneužívaná, ktorá v ľuďoch vzbudzuje pohŕdanie, či obavu zo slov. Tu by som pozval všetkých moderných ľudí, aby sa trochu prehĺbili v tom, ako Biblia chápe Božie slová (ako jednotu slova a činu) a tiež si môžu pozrieť trochu viac filozofiu jazyka a dôležitosť komunikácie pre život človeka a ľudstva, ako nám ju naznačili nie práve kresťanskí filozofi ako napr. Heidegger. Myslím, že potom by sa veľmi rýchlo poopravili a nepovedali by, že Boh nám dáva „len“ slová. V tomto svetle môžeme tiež vnímať Ježišove slovo: Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Môžeme sa začítať do peknej syntézy tejto náuky:

Slovo, slová vo všeobecnosti majú v existencii človeka oveľa väčšiu dôležitosť, než sa to na prvý pohľad zdá. Dejiny človeka sú koniec koncov dejinami slova. Svojím dýchaním je človek živou bytosťou, svojou chôdzou je pohyblivý, svojím úderom je silný. Avšak iba svojimi slovami, najmä tými, ktoré sú adresované druhým, sa človek stáva osobnou bytosťou, úplne človekom.

Nevieme teda, či definícia človeka ako zvieraťa, ktoré hovorí je presnejšia ako iné podobné. Možno je však najrozhodujúcejšia, taká, ktorá obsahuje v sebe všetky ostatné definície. Lebo slovo je brána, ktorou sa vstupuje do sveta ľudí. Pokiaľ človek nevysloví veci, tak svet vecí je tam, bez reálneho významu. Povedať, vysloviť, dať meno, pomenovať istým spôsobom znamená urobiť niečo jestvujúcim, vytiahnuť niečo z ničoty.

Dvaja z najvplyvnejších filozofov nedávnej minulosti nás upozorňujú na kapitálnu dôležitosť jazyka. F. Nietzsche pre nazval človeka menovateľom, nazývateľom, nominátorom: To sú tí, čo vidia veci, ktoré ešte nemajú meno, aj keď ich všetci majú pred očami. Všimnime si, že toto robí aj biblický Adam: pomenúva všetky stvorené zvieratá, dáva im meno, hoci zvieratá sú už stvorené Bohom. Aj keď človek pomenúva veci, ktoré sú už objektívne jestvujúce, pomenovanie mu pomáha vládnuť a usporiadať si svet pred svojimi očami, tieto veci sa stávajú vecami pre neho, keď im dá meno. Skrze slovo človek preniká svet, postupuje v poznaní (keď ho umiestni do slov, definícií), interpretuje svet, usporaduje, určuje. Slávny M. Heidegger vyjadruje dôležitosť tohto rozmeru človeka nasledovne: Podľa starodávnej tradície sme bytosti, ktoré sú schopné hovoriť, a pretože už majú svoj jazyk. Avšak schopnosť reči v človeku nie je len schopnosťou, ktorá stojí len tak bok po boku s ostatnými schopnosťami človeka, na rovnakej úrovni ako ostatné. Naopak, je to schopnosť, ktorá robí človeka človekom. Táto vlastnosť je samotným obrysom jeho bytia.  Človek by nebol človekom, keby mu nebolo dovolené hovoriť, povedať: on „je“ – nepretržite, z každého dôvodu vo vzťahu ku všetkému, v rôznych formách, väčšinu času mlčiac. Pokiaľ to jazyk umožňuje, ľudské bytie spočíva na jazyku. Od samého začiatku teda sme v jazyku a s jazykom. (M. Heidegger)

Znie to dosť filozoficky. Ako by tieto skutočnosti mohli zaznieť ak, aby si ich mohli prakticky uvedomiť aj jednoduchší ľudia?

Ponúka sa nám táto jednoduchá schéma, v ktorej si môžeme uvedomiť tri funkcie slova.

  1. Pomocou slova si vytvárame vzťah k tomu, čo je okolo nás: veci, príroda, svet, dejiny. Toto vytvára v nás svet informácií. Vieme ich triediť, opakovať. Je to veľmi dôležité pre praktický život a mnohým sa zdá, že toto je jediná alebo najhlavnejšia úloha slova, aby sme pomocou neho mali informácie, ktoré môžeme spracovať, použiť, pomocou ktorých sa môžeme udržať pri živote.
  2. Slová nie sú len informácie o svete, o veciach. Slovo vychádza z človeka, z jedinečnej ľudskej bytosti a to slovo, prezrádza niečo z toho, čo v tej bytosti je, čo je v jej vnútri. Slová sú naším vyjadrením. Tu sa pred nami otvára celý svet umenia, básnici, speváci. Z ich slov sa šíri niečo, čo vzniklo v ich vnútri a stáva sa to takým zjavením, ktoré obohacuje iných a prezrádza im tajomstvá ich vnútra.
  3. Slovo, ktoré z človeka vychádza hľadá ozvenu, odpoveď, teda slovo je volaním, ktoré túži byť počuté a túži po odpovedi. Slovo je most vzťahu. Ak človek nekomunikuje je čudný, chudobný, ba aj keď nekomunikuje z hnevu, aj tým vyjadruje, že túžba po komunikácii, po autentickej komunikácii je v nás hlboko zakódovaná. A odoprieť ju niekomu je skutočne silná forma trestu. My sme Božie slovo v Biblii často ochudobnili tým, že ho považujeme len za informáciu. Boh však vložil svoje slovo do ľudského slova, preto prijal aj všetky jeho rozmery. (Mazzinghi, (24-28)

Ľudské slová, do ktorých Boh zaodel svoje slovo, majú však aj svoje obmedzenia i nebezpečenstvá …

Zaiste. Prvou skutočnosťou, ktorú treba vziať na vedomie je, že nijaké ľudské slovo nie je definitívne a vše obsahujúce. Preto slová prichádzajú, zostávajú, ale sa aj doplňujú a postupne niektoré aj odchádzajú. Pokiaľ človek existuje, jeho slová sa stále rodia, ale platí to aj naopak, pokiaľ človek hovorí, potiaľ existuje.

Je tiež treba si uvedomiť, že slovom si človek veci aj privlastňuje a to postupne. A tak sa k slovám pridávajú vždy nové a nové slová, lebo ľudské slovo nie je nikdy definitívne, posledné slovo je až na konci existencie človeka.

Slovo, ako je známe, tiež umožňuje komunikáciu, cez slová utvárame ľudské i sociálne vzťahy. Slová teda vyjadrujú fyzikumetafyziku vzťahu.

Slová sa žiaľ môžu stať aj klamstvom alebo nemým svedectvom.

Biblia nie je nič také. Sú to pravdivé slová milujúceho Boha, ktorý za svojimi slovami stojí. Aj napriek tomu, že nie sú ľahké a nenáročné a ich porozumenie je plné ťažkostí a napätí. Ale aj v tom nám Boh preukazuje možnosť, aby sme boli jeho dôstojnými slobodnými a inteligentnými partnermi a nie len servilné bytosti, ktoré čítajú jasné príkazy.