Nesmieme podľahnúť ilúzii, že niekomu predložíme príťažlivé kresťanstvo, ktoré bude zbavené napätí, pohoršení, neistoty. Je potrebné uvedomiť si, že všetky pokusy tohto druhu nie sú ničím iným, ako zriedením alebo často aj úplným vyprázdneným kresťanskej viery.
Tak ako veriaci má neistotu vo viere, tak má neveriaci neistotu vo svojej nevere. V oboch skupinách sú prítomné rovnaké sily, aj keď, prirodzene, rozličným spôsobom. Viera to nie sú len tie či oné pravdy, ale viera znamená stáť na nejakom základe alebo nestáť na ničom, byť v ničote.
→ Prvá úroveň viery – vedieť, uznať, že to, čo vidím a hmatám nie je všetko. Je to teda základný vzťah k bytiu, k existencii, k svetu. Neviditeľné považovať za nosné toho, čo vidím. Aj k tomuto človek potrebuje milosť obrátenia – aby také niečo videl. Veriaci vie, že veriť len hmote je ilúzia. Toto „vedieť“ však nezaručuje nejaká „vedomosť“, ale obrátenie. Viera bola problematická aj v pred-moderných časoch, viera nikdy nebola ľahká.
→ Druhá úroveň viery – rozdiel medzi vtedy a dnes. Viera je vždy minulosť, vždy je stará. Nikdy ju neurobíme dnešnou. Vyžaduje vrátiť sa a považovať za večne platné to, čo bolo (povedané, uskutočnené). Toto je v moderných časoch veľmi problematické, lebo týmto časom zavládla myšlienka pokroku, ktorý orientuje človeka výlučne na budúcnosť. Toto oberá vieru o živnú pôdu, lebo v pred moderných časoch bola minulosť istotou a základom. Dnes minulosť je niečím prekonaným, zastaralým. Je potrebné vziať na vedomie, že toto základné „pohoršenie“ (že viera sa opiera o minulosť) nijaká modernizácia viery nevyrieši.
→ Tretia úroveň viery spočíva v námahe prijatia pohoršenia, ktoré je vytvorené tým, že kresťanská viera sa opiera o pozitívnu históriu, vtláča Boha do jediného bodu, do jednej osoby, do jednej udalosti. Nejdeme takto len proti modernej tendencii, ale aj proti všetkej pozitívnej filozofickej teodicei, ako to naznačuje stret kresťanstva s gréckou filozofiou v Aténach, kde ohlasovanie zmŕtvychvstania rozvrátilo pokojné filozofické prijatie kresťanskej koncepcie Boha, ktorá má s filozofiou kus spoločnej cesty. (sv. Pavol v Aténach)
→ Štvrtá úroveň viery je jej osobný charakter. Našli sme také Ty, ktoré nesie v sebe všetko, mňa, ľudí, svet; také Ty, ktoré pozná a miluje. Neznamená to však, že sa nemôžeme pýtať na to, koho sme to stretli – že sa nemôže pýtať aj jeho samého: Si to naozaj ty? Kresťania sú pozvaní klásť si túto otázku a je to pre nich aj otázka pravdy a čestnosti.
Prednášky J. Ratzingera z roku 1968, ktorými sa snažil priblížiť kresťanskú vieru vysokoškolákom na univerzite v Tübingene. Vznikla z toho kniha Úvod do kresťanstva, Dobrá kniha, 2020.