Kresťanská viera má dva veľké pramene. Ten prvý je dôvera v Boha a vedomie, že on si povedie svoj ľud dejinami aj veľmi nepredvídateľnými cestami. Z tohto hľadiska môžeme ako kresťania spokojne spávať.
Je tu však aj druhý veľký prameň našej viery, ktorý spočíva v tom, že ako veriaci sme boli pozvaní do spolupráce s Bohom na budovaní jeho kráľovstva. Kristus si povoláva svojich učeníkov a zveruje im poslanie, ktoré si vyžaduje poznanie, spoluprácu, reflexiu. Kresťanská reflexia, čiže teológia, o tom ako naplniť Kristovu túžbu ohlásiť Božie posolstvo celému svetu sa počas stáročí musela vždy vnímať prvky rozličných kultúr, aby im potom primeranými pojmami sprostredkovala obsah viery.
Kresťanstvo v poslednom storočí prežilo, ako hovorí E. Poulat, zvláštny exodus do nového sveta, pri čom sa nepohlo z miesta. Svet okolo nás kresťanov sa zmenil. V tomto príspevku sa môžeme začítať do niekoľkých syntetických popisov situácie, v ktorej dnes žijeme a ktorá je najčastejšie charakterizovaná ako post-moderná.
Angelo Amato - neistoty okolo post-moderny
Ako dnes formulovať a ohlasovať evanjelium v kultúrnej klíme, ktorá je najmä na západe podmienená takzvanou post-modernou? Ak sa ešte pred nejakými desaťročiami hovorilo o tom, že západná spoločnosť je charakterizovaná sekularizáciou, dnes je charakterizovaná post-modernou.
Sekularizácia v modernom období vytvorila situáciu, presvedčenie, že ľudský rozum už nemusí rozmýšľať nad bytím, teda aj nad tým, čo by mohlo byť nad alebo za naším rozumovým chápaním a vytvorila osobitnú metódu poznávania založenú len na exaktných vedách, teda takých vedách, ktorých výsledky sa dajú overiť. Týmto sa moderné myslenie odpojilo od akejkoľvek predstavy o niečom nadprirodzenom (transcendentnom) a tiež radikálne odmietlo uznať alebo hovoriť o tom, že kresťanstvo je nositeľom Božieho zjavenia pre tento svet. Moderné myslenie ako také bolo samozrejme nútené súperiť a vyrovnávať sa s vierou a s Božím zjavením, čím samozrejme zobralo na množstvo podvedomých závislostí na kresťanskom svete.
Post-moderna je prúd myslenia, ktorý sa charakterizuje ako niečo „nové“, čo sa stavia oproti minulému modernému času: či už ho chce vylepšiť, alebo ho chce meniť alebo kontestovať na tom nezáleží, ale isté to, že ho nechce jednoducho prebrať a opakovať. (P. LAKELAND, Postmodernity. Christian Identity in a Fragmented Age, Fortress Press, Minneapolis 1997, p. 1.)
Čo teda je tá post-moderna? Je to koniec projektu moderného myslenia alebo je to jeho zavŕšenie? Odpoveď nie je jednoduchá, lebo názory sa rôznia.
Filozof G. Vattimo hovorí, že je to koniec moderny, alebo podľa vyjadrenia H. Marcusa koniec utópií. Charakterizujú ju aj ako čas slabého myslenia (oproti silnému mysleniu a veľkej dôvere v rozum človeka, čo bolo charakteristikou moderného myslenia). Ide teda o krízu rozumu, hovorí A. Gargani.
Naproti tomu J. Habermas a iní, hovoria, že nejde o koniec moderného projektu a o začiatok novej éry, ale je to poludnie svitania, ktoré ešte zostalo nedokončené. Pre týchto autorov skutočná zmena epochy nastala v období renesancie, tam sa zrodilo naozaj niečo nové, čo prekonalo myslenie staroveku a stredoveku.
Mnohí autori sa stotožňujú s tým, že nástup post-moderného myslenia bol spôsobený krízou alebo priam rozpadom moderných ideálov, ktoré mierili a sľubovali prekonať každú hranicu a obmedzenie, každé zlo a nespravodlivosť (chudobu, choroby, nevzdelanosť, politický útlak …) Dejiny XX. storočia, v ktorých svet prežil dve svetové vojny – najničivejšie v dejinách; nástup krutých autoritárskych režimov, ktoré zlikvidovali milióny ľudí; vedecký pokrok, ktorý namiesto budovania raja vyprodukoval najničivejšie zbrane hromadného ničenia a rozvinul metódy manipulácie ľudí, to všetko otriaslo mýtom o ľudskom rozume ako o jedinom zdroji svetla a priviedlo mnohých k radikálnemu spochybneniu všetkého.
Iste, je tu aj možnosť vrátiť sa k modernému mysleniu a urobiť jeho opravenú verziu, čiže dať rozum a vieru do harmónie, vrátiť sa k transcendencii a imanencii, znovu prehodnotiť vzťahy Cirkev a štát, etika a politika. Je tu však aj druhá možnosť, že to všetko je jednoducho pád a koniec tohto projektu. Ako toto všetko dopadne, ukáže budúcnosť.
Podstatné však je to, že sa nachádzame v novej kultúrnej a duchovnej atmosfére, nazývanej post-moderna, ktorá je charakterizovaná zbúraním každej istoty a samozrejme to sa dotýka aj istoty viery súčasných kresťanov, ktorí sú deťmi tejto doby.
Na základe takýchto domnienok, ktoré sa predstavujú v rozličných odtienkoch dakedy ako tvrdenia a dakedy ako hypotézy, sa vypracovávajú niektoré teologické názory, v ktorých kresťanské zjavenie a tajomstvo Ježiša Krista a Cirkvi strácajú svoj charakter absolútnej pravdy a spásonosnej všeobecnosti, alebo sa na ne aspoň vrhá tieň pochybnosti a neistoty. (Pozri Ján Pavol II., Viera a rozum, b. 92-98 a Kongregácia pre náuku viery, Dominus Iesus, b. 4)
Bruno Forte - Kadiaľ sa uberie post-moderna?
Aby sme načrtli scenáre post-moderny, je potrebné pripomenúť dejinný vývoj, ktorého sme všetci dedičmi, totiž modernú dobu ktorú možno rozdeliť do troch základných po sebe idúcich etáp: 1. zrod a vývoj emancipačného projektu osvietenského rozumu; 2. kríza ideológií a totalizujúce predpoklady modernej doby 3. Vznik post-moderného myslenia.
Emancipácia je kľúčové slovo, ktoré je rozlišovacím znakom celej epochy a jej nositeľom je myšlienkový smer nazývaný osvietenstvo. Tento termín vyjadruje projekt moderného rozumu, ktorý má umožniť človekovi, aby sa konečne stal dospelým, oslobodeným od nadpozemských túžob, schopným chcieť sa stať a byť subjektom vlastných dejín.
Ako píše mladý Marx, emancipácia má priviesť svet a všetky ľudské vzťahy späť k samotnému človeku [1]: ako taká hovorí o procese seba presadzovania človeka, braného individuálne i kolektívne, v historickej dynamike revolučných zmien. V tomto zmysle je príznačné, že najvyššiu oslavu aktu rozumu, ktorým je heglovská filozofia, možno chápať ako dôsledok vnímania francúzskej revolúcie, akýsi komentár a objasnenie prebiehajúcej emancipačnej transformácie [2].
Od Hegla po Marxa a predtým od úsvitu osvietenstva po jeho buržoáznych a revolučných nasledovníkov zostáva emancipácia základným projektom, úzkosťou a vyhľadávaným cieľom moderného úsilia. Nie bez hrdosti Hegel tvrdí: Odkedy bolo slnko na nebeskej klenbe a planéty sa okolo neho otáčali, nikdy nebolo vidieť, že by človek stál rovno na hlave, to znamená na mysli, a podľa nej konštruoval realitu. Anaxagoras bol prvý, kto povedal, že noús (gr. rozum, inteligencia) vládne svetu, ale až teraz človek pochopil, že myšlienka musí riadiť realitu ducha. A toto je vzácny úsvit.“ [3].
V tom spočíva veľkosť a obrovská príťažlivosť osvietenskej výzvy: vložiť svet a život do rúk a mysle človeka, posilniť osobný a kolektívny subjekt, podnietiť ho k tomu, aby sa stal slobodným a tvorivým vo vlastných dejinách, zhlboka dýchať chuť po pravdivosti a kritike, po dospelej a emancipovanej slobode.
Z hľadiska viery takéto úsilie viedlo jednak k odmietnutiu Boha ako konkurencie človeka, jednak k zredukovaniu Absolútna, ktoré sa už neviaže na niečo nadprirodzené, ale je umiestnené len a len do svetského horizontu materiálneho sveta. Snáď nikto iný nebol schopný vyjadriť veľkosť a tragédiu tohto posunu ako Friedrich Nietzsche vo svojom aforizme nazvanom Šialený muž:
Počuli ste o tom šialencovi, ktorý zapálil lampáš v jasnom rannom svetle, bežal na trh a začal neustále kričať: ‚Hľadám Boha! Hľadám Boha!“ A keďže sa tam zhromaždili mnohí z tých, ktorí neverili v Boha, spôsobil veľký smiech. „Je stratený?“ spýtal sa jeden. „Je stratený ako dieťa?“ spýtal sa ďalší. „Alebo je to dobre skryté? Bojíte sa nás? Nastúpil? Emigroval?“ kričali a smiali sa vo veľkom zmätku. Šialený muž vyskočil medzi nich a prebodol ich očami: „Kam sa podel Boh? Chcem vám to povedať! My sme boli tí, ktorí ho zabili: ty a ja! Všetci sme jeho vrahovia! Ale ako sme to urobili? Ako by sme mohli vyprázdniť more tým, že ho vypijeme do poslednej kvapky?… Neblúdime azda akoby cez nekonečnú ničotu? Nedýcha na nás prázdny priestor? Neochladzuje sa? Neprichádza noc, stále viac a viac noci?“ [4].
Noc, o ktorej hovorí Nietzsche, a ktorá nasleduje po slnku budúcnosti oslavovanom ambíciami osvietenského rozumu, je nocou totalitných a násilných dôsledkov ideológií.
Franz Rosenzweig poznamenáva: Rozum zvíťazil… Iracionálne samo o sebe je len jeho limitom, nie posmrtným životom. Víťazstvo vo všetkých oblastiach, ale za akú cenu! Veľká stavba reality je zničená: Boh a človek sa vyparili do obmedzujúceho konceptu predmetu poznania; svet a človek na druhej strane v obmedzujúcom koncepte čistého a jednoduchého predmetu tohto subjektu; A svet… Stal sa jednoduchým mostom medzi týmito obmedzujúcimi pojmami“ [5]. Tým, že Descartov „ordre de la raison“ (Poriadok rozumu) absorboval všetko, dokonca aj božské, utopil v sebe každú možnú inakosť: ideológia vo všetkých jej teoretických formách, ako aj vo svojich praktických realizáciách je výrazom tohto hladu a smädu po totalite. Emancipácia sa mení na totalitarizmus; sen o budúcnosti zostáva nenaplnený a frustrovaný, práve keď sa zdalo, že je schopný osláviť svoje naplnenie; osvietenstvo, majster podozrievania, sa stáva samo sebe podozrivým…
Dialektika osvietenstva spočíva práve v odsúdení hraníc a predpokladov emancipujúceho sa rozumu [6]: demaskuje pády a neúplnosť spôsobené smädom po totalite, ktorý nakoniec vytvoril homo emancipator.
Kritika, ktorá sa vyvinula, by mohla byť zoskupená okolo kategórií viny, smrti a toho, čo bude nasledovať potom. Ak sa odstráni každý meta-historický predmet, ak za našimi dejinami niet nikoho, kto a komu bude zodpovedný za historické zlyhania? Obrana zvrchovaných práv emancipačného rozumu v ňom určuje potrebu vytvoriť mechanizmy seba ospravedlňovania: identifikujú sa ďalšie subjekty, na ktoré sa má preniesť zodpovednosť za zlyhanie, transcendentálne subjekty, príroda, Duch, ako je to v buržoáznej ideológii alebo historicky determinovateľných subjektoch, nepriatelia proletariátu, držitelia kapitálu, ako je to v marxizme. Ak sú pre niektorých dejiny porazených a zlo, ktoré pustoší zem, nevyhnutnou cenou rozvoja, pre niekoho druhou stranou procesu Ducha, pre iných všetko padá na historické chyby buržoázie. Liberálna ideológia pokroku, podobne ako marxistická ideológia revolúcie, sa nakoniec ukazuje ako neschopná oslobodzujúcej sebakritiky: hľadaním iných subjektov, ktorým možno pripísať históriu viny, aby si vyhradili históriu úspechu pre seba, zdôrazňujú hranice emancipačného rozumu, jeho radikálnu neschopnosť zmieriť protirečenia reality. Bolesť, smútok, melanchólia zostávajú; predovšetkým zostáva utrpenie, často nemé kvôli neutíšiteľnému zármutku minulosti, kvôli bolesti mŕtvych, pretože ani väčšia sloboda budúcich generácií nenapraví ani nevymaže bolesť minulosti. (7)
Pokiaľ si niekto odvážne neprevezme bremeno viny, žiadne dejiny emancipácie nebudú skutočnými dejinami slobody: ale urobiť tento krok znamená priznať, že rozum nie je všetko, a tak sa otvoriť uznaniu neredukovateľnej inakosti. Utrpenie porazených poukazuje na to, ako by dejiny emancipácie mohli byť vyriešené, ale v skutočnosti boli vyriešené príliš veľakrát triumfom víťazov. Ak zoči-voči zlyhaniu moderný rozum reaguje tým, že presúva bremeno bolestnej minulosti na iných, tak tvárou v tvár prítomnosti smeruje k slnečnému čítaniu bez tieňov a absencií. Existuje akási osvietenská nedôvera v noc, v ktorej „všetky kravy vyzerajú čierne“ (Hegel).
V tejto súvislosti sa objavuje potreba vrátiť človeku smrť: osvietenstvo, nie menej ako určité metafyzické myslenie minulosti, sa zdá byť „filozofiou bez smrti“ [8]. Zlo a smrť sú určite problémom, ale vracajú sa späť do poriadku ako nevyhnutný negatívny moment v procese alebo cena zaplatená za revolúciu pre budúcnosť všetkých. V jasnosti emancipovaného myslenia sa tak vynára trhlina: ak dejiny viny odsudzujú alibi emancipujúceho rozumu vo vzťahu k historickej zodpovednosti a návrat smrti ukazuje nevernosť v dráme reality, tak zmysel pre potom odhaľuje jeho uzavretosť vzhľadom na to, čo je nové, prichádzajúce a prekvapujúce. Osvietenstvu vo svojej buržoáznej verzii chýba nádej a vo svojej revolučnej verzii mu zasa chýba predstavivosť: nevyhnutnosť utrpenia alebo diktatúra proletariátu nechávajú otvorené otázky o zmysle života a zodpovednosti každého z nich. Emancipujúci rozum v skutočnosti neoslobodzuje ľudí z reťazí otroctva a končí sa ochutnávaním cibule otrokárskeho Egypta: „Skutočným vyhnanstvom Izraela v Egypte bolo, že sa ho Židia naučili znášať“ [9].
Scenáre postmodernizmu. Tvárou v tvár osvietenskej kríze pociťujeme s novou vážnosťou váhu Hölderlinovej otázky: Načo sú nám básnici v časoch chudoby? [10] Tam, kde všetko obsahujúci rozum zlyhal, v čase novej chudoby, ktorá sa ukázala namiesto predpokladaného vlastníctva, je potrebné slovo, ktoré vytvára predstavy a nie slovo, ktoré zväzuje, ktoré prelomí kruh prítomnosti a otvorí sa chuti a hodnote toho absentuje.
Takto celok ustupuje zlomku, fragmentu; rozdelenie a separácia vládnu tam, kde predtým existoval poriadok a jednota; všetko sa stáva tekutým, diskontinuálnym, prerušeným. Lúčime sa s istotou, aby sme sa plavili do neznáma. Táto rozlúčka, táto dlhá rozlúčka je úsvitom postmodernej doby: časom „slabého myslenia“, „dobrodružstiev rozdielnosti“, „krízy ideológie“. 11
Vo svojom kritickom odmietnutí osvietenstva, postmodernita nie je nič iné ako jeho obrátená forma: myšlienka negácie a trhliny prichádza tam, kde bola myšlienka potvrdenia a zmierenia: oslnivé poznanie sa nahrádza láskou k temnote a silnú túžbu po vlastníctve a istote – „neznesiteľná ľahkosť bytia“ (M. Kundera).
A práve v tejto „anti-myšlienkovej“ opozičnej povahe spočíva veľké riziko postmodernizmu, to znamená, že riskuje nestať sa ničím iným ako – v znamení opaku – pokračovaním toho, čo chce opustiť: nie anti ideológiou, ale anti-idelogickou ideológiou. Smäd po úplnom emancipujúcom rozume sa môže premeniť na novú totalitu, tento krát totalitu negatívneho, ktorá zahŕňa všetky veci. Neosvetľuje toto jemné riziko obdivuhodná fráza Kunderu: Červenkasté svetlo západu slnka osvetľuje všetko kúzlom nostalgie: dokonca aj gilotínu? [12] Rozlúčka môže byť rovnako plná nostalgie ako aj bez nádeje: opustenie so sebou často prináša závislosť na spomienkach…
Takto nám pohľad na postmodernizmus načrtáva iný horizont, ktorý uznáva hranice rozumu a prelomí tézu o tom, že všetko môžeme poznať, otvárajúc sa tomu Inému, neodvoditeľnému z toho, čo je k dispozícii a nevyriešiteľnému, nakoľko vieme. Táto zakladajúca inakosť môže byť vnímaná, aj keď nie pochopená, v príbehoch pra-pamäte a vo vzťahu k iným. Jej významnou postavou je napr. postava „nevyhnutného anjela“, o ktorého opisuje Massimo Cacciari [13]: Anjel vydáva svedectvo o tajomstve ako tajomstve, prenáša neviditeľné, neprekračuje ho zmyslami [14]. To, čo anjel správne vychováva, je táto nostalgia za víziou, ktorú ‚nikto nevidel a ani nikdy neuvidí‘ (15). Je potrebné zápasiť s anjelom, aby sa nám zem a veci zverili vo svojej najhlbšej pravde: a tento zápas s nevysloviteľným je už vzývaním.[16]
Tam, kde chýba, kde je veľké odmietnutie alebo domýšľavosť, niet exodu, niet žiadneho adventu: „,Nehostinné seba potvrdenie‘ veľký ruský teológ Florenský nazval hriechom: milovať vlastné svetlo stvorenia tak absolútne, že ho človek nemôže nijako dať, že v ňom nemôže prijať žiadnu domnienku.„[17]
Postmoderný svet, ktorý sa vynoril z dobrodružstiev emancipácie tápe neistý medzi očarením z čisto negatívneho, dialektického dedičstva osvietenstva, v ktorom bude len všetko negovať a uzatvárať sa do seba a uznaním neuchopiteľnej Inakosti, ktorá ho bude otvárať k niečomu, čo osvietenstvo radikálne zavrhlo: k niečomu, čo nie je v našich silách vlastniť a čo musíme len vzývať.
Bruno Forte - Post-moderna a fragment
Kríza ideológií, ktorej silnou metaforou je pád Berlínskeho múru v roku 1989, jasne ukázala zlyhanie akejkoľvek ideologickej interpretácie jednoty osudu ľudských bytostí. Kultúra totality, typická pre nároky starých ideologických svetov, bola nahradená rozšírenou skúsenosťou toho, čo by sa dalo nazvať kultúra fragmentu.
Rozpad, ktorý nasledoval na konci protichodných blokov ideológií – prekvapujúci aj vzhľadom na najprezieravejšie očakávania – ukazuje, aké márne by bolo navrhovať ideologický model v protiklade k súčasnej kríze. V skutočnosti návrh, ktorý sa snaží prekonať krízu kolektívneho svedomia a uprednostňuje cesty autentickej integrácie, nemožno chápať ako abstraktný systém alebo upokojujúcu ideológiu, ale musí byť ponúknutý viac ako kedykoľvek predtým vo forme plodného stretnutia zmierených rozdielností, skúseností viery pochádzajúcich z rôznych dejín a skúseností. Musí byť schopný dať zmysel a jednotnú hodnotu fragmentom, z ktorých sa formuje život každého. Je potrebné položiť si otázku, ako môže byť takýto návrh konfigurovaný v dnešnej „globálnej dedine“ pri hľadaní duchovnej jednoty, ktorá je silnejšia ako lokalizmus a opakovanie protichodných identít.
Toto je otázka, na ktorú by chceli odpovedať nasledujúce úvahy, predstavujúc dejinný proces, ktorý je koreňom našej súčasnosti, to znamená príbeh modernity v jej triumfe a v jej kríze, od snahy mať nadvládu nad všetkým k triumfu fragmentu; potom príspevok kresťanstva k tomuto procesu, vracajúc sa širokými ťahmi k teologickej kritike ideológie v mene konkrétneho-univerzálneho; A napokon naliehavosti, ktoré sa dnes vynárajú na kresťanské úsilie, čiže priority, ktoré treba očakávať pri pokrstení našich fragmentov.
Od nadvlády celku k triumfu fragmentu. Dejiny moderného myslenia a vzostup nihilizmu
Dospelý rozum a smäd po totalite. Dospelý rozum bol zároveň protagonistom a cieľom modernej epochy: od obratu k nadradenosti subjektu vedeného Descartom, cez rôzne prejavy veku osvietenstva, až po zrelé ovocie francúzskej revolúcie a odvážne špekulatívne usporiadanie heglovského systému, ordre de la raison má tendenciu obsiahnuť celú realitu. Všetko sa muselo vrátiť do miery rozumu, aby nezostal žiadny zvyšok tieňa a aby bol prekonaný akýkoľvek odpor voči emancipačnému procesu: preto moderný rozum nesie v sebe ambíciu totality, ktorá ho robí konštitutívne absolútnym a násilným. Svet vysvetlený veľkými ideologickými príbehmi netoleroval odpor, nebol schopný žiť v rozdielch a bol schopný len násilne odstrániť nepokoj rozdielnosti: tu leží konštitutívna, dramatická hranica modernej ideológie vo všetkých jej formách, buržoáznej alebo revolučnej. Ideológia mala za cieľ zmeniť svet a život vychádzajúc z konceptu: žitá realita sa musela prispôsobiť naprogramovanej realite. Totalite – prijatej v myslení – však netrvalo dlho zmeniť sa na totalitarizmus, tvrdý a násilný historizmus, revolučnú transformáciu zameranú na prispôsobenie reality, odolnej a tupej, progresívnemu a osvietenému ideálu.
Dialektika osvietenstva a pád zmyslu. Vývoj moderných ideológií jasne ukázal túto desivú postupnosť: nerešpektovanie „skutočnej“ reality a uzavretie sa pred novou vyvolali zároveň strašnú nudu a veľmi vysokú cenu – z ľudského hľadiska, nie menej ako zo sociálneho a ekologického hľadiska – ideologických domnienok. Dialektika osvietenstva teda vychádzala práve zo zjavného, bolestného pozorovania toho, ako plne osvietená zem žiari pod zástavou triumfálneho nešťastia (M. Horkheimer – Th. W. Adorno, Dialektika osvietenstva, Turín 1967, 11). Tento osud modernej doby zjednotil revolučnú ideológiu s buržoáznou ideológiou: ak totalitarizmus prvej menovanej bol nehanebný, zjavne represívny a násilný, totalitarizmus tej druhej sa ukázal ako rafinovaný a prenikavý, šírený skrytými presvedčovateľmi bohatých spoločností, náročný a trúfalý nie menej ako rôzni páni revolúcie. Trpké zlyhanie rozbilo oba sny o totalite: kolektívna nuda totalitných režimov nebola o nič menej dramatická ako nevoľnosť tých, ktorí si mysleli, že vlastnia všetko; túžba po slobode nebola o nič menej veľká ako potreba spravodlivosti a autentickej kvality života. Od východu až po západ sveta sa kríza dospelého rozumu objavila ako odmietnutie jeho ambícií na totalitu a ako potreba nového, čo by prelomilo kruh odpovedí odvodených z ideológie. Okrem modernosti a jej dejín sa teda takzvaná „postmoderna“ predstavuje predovšetkým ako nepohodlie, netolerancia a opustenosť.
Nihilizmus a slabé myslenie: smerom k triumfu fragmentu. Kríza modernej ideológie sa objavila predovšetkým vo forme pádu zmyslu: tam, kde emancipačný rozum mal jasné a zjavné riešenia, organizované v rámci vše objímajúceho a nad slnko jasnejšieho významu, postmodernizmus znovu objavuje temný prebytok života s ohľadom na každý ideálny zmysel, bolestné napätie konečnosti a smrti, nadvládu fragmentu, ktorá vyvracia akúkoľvek tichú domnienku vlastníctva celku. Je to rozlúčka s istotou, prijatie smrti a ničoty, opustenie všetkých základov, plavba smerom k neznámemu. Slabá myšlienka, dlhá rozlúčka s bytím a základom, dobrodružstvo postmodernity sa zdá byť vyriešené v invazívnom triumfe nihilizmu a relativizmu takzvanej kultúry fragmentu. Strata zmyslu, vyplývajúca z krízy totalizujúcich odpovedí moderného rozumu, sa stáva čoraz viac stratou chuti klásť si otázku zmyslu: ľahostajnosť, nezáujem sa objavujú ako smrteľná choroba, ktorá preniká spoločnosťami tak odlišnými od globálnej dediny. Práve týmto spôsobom sa však zdá, že dnešná kultúra sa topí v novom objatí totality: silný základ ideológií ustupuje absencii základu, nemenej rozsiahleho a úplného, ktorý vylučuje akúkoľvek možnosť budúceho vykúpenia. Kresťanská viera – založená na Božom prísľube – tu odhaľuje svoj prekvapujúci význam ako kritická rezerva voči húfom ideologickej modernity a jej nihilistickému vývoju: je to nové myslenie, pretože má odvahu myslieť na nové, otvoriť sa hĺbke prekvapení prichádzajúceho Boha.
Angelo Amato, Fare teologia, oggi, nel terzo millennio, conferenza, word
Bruno Forte, Le trasformazioni del postmoderno e la sfida educativa;
Bruno Forte, Annunciare la buona novella nella cultura del frammento