Kto je kresťan (G. Colombero)

„Kresťanská existencia má svoj špecifický charakter vo svojom vzťahu ku Kristovi. Ona nie je jedným z mnohých spôsobov ľudského života, je to existencia postavená na Ježišovi Kristovi, ktorý je Boh i človek a zakladá sa na jeho pohľade na Boha i na človeka.“

Uznať a stať sa učeníkom

Kresťanom je ten, kto uznáva, že Ježiš bol poslaný Bohom, že je to samotný Boží Syn; že v ňom sa Boh zjavil, v ňom konal a v ňom prehovoril k človekovi. Kresťanom je ten, kto verí, že dejinný príbeh tohto muža z Nazareta je Božou prítomnosťou medzi ľuďmi, teda, že je to niečo veľmi dôležité, čo treba zobrať veľmi vážne. Človek sa stáva veriacim v deň, keď prijme byť Ježišovým učeníkom, keď vstúpi do jeho školy, vstúpi do učenia, ktoré bude trvať celý život. Keď sa bude snažiť prijať jeho zmýšľanie, jeho pohľad na svet, na život a na smrť, na čas, na vzťah k Bohu a k blížnemu, na dobro a na zlo. Keď prijme jeho slová ako najvyššiu múdrosť, lebo v nich zbadá definitívne riešenie tajomstva ľudskej existencie. Keď urobí z jeho udalosti cestu zmierenia sa s Bohom a spásy, z jeho nasledovania si utvorí najvyšší ideál dokonalosti, zo stretnutia s ním cieľ blaženosti, jedným slovom, keď Ježiš je pre neho najvyššia istota.

Darovať svoju existenciu

Kresťanská existencia je teda orientovaná na Krista a je ním preniknutá. Kresťanský život je život dvoch: on a Ježiš. Takto to vyjadril sv. Pavol, keď viac ako sto krát vo svojich listoch napísal: byť v Kristovi alebo žiť v Kristovi. Viera, nádej a láska sú existenciálne kategórie, ktoré vyjadrujú rozmery spojenia veriaceho kresťana so svojím Pánom. Ony sú charakteristikou kresťanskej existencie.

V akte a v čnosti viery človek ustanovuje Ježiša za svojho Učiteľa, Spasiteľa, Útočište, Skalu alebo Bralo svojej existencie; v nádeji je pre neho oslávený Pán, jeho určenie a posledný cieľ; Ježiš je jeho budúcnosť, v ktorej sa uspokoja jeho najhlbšie túžby a tak sa ukončí jeho život v očakávaní. A napokon, Ježiš, v ktorého verí a v ktorom má nádej, je aj Ježiš milovaný. Láska vyjadruje náklonnosť, ba čo viac, priťahujúcu silu, ktorá ako sladké jarmo upriamuje veriaceho na neho, láska vytvára v kresťanovi hlboký dynamizmus, ktorý premieňa jeho existenciu na darovanie sa. Láska spočíva v spomienke, vo vďačnosti, v meditácii, v snahe totálne sa darovať. Ježiš preniká všetky rozmery života kresťana a stáva sa pre neho všetkým.

Zvoliť si osobne Krista vo svojej najhlbšej slobode, mať s ním osobné spojenie, dôverne sa mu odovzdať, byť disponovaný slúžiť mu, byť darom tým, čím je a čo má, teraz i v budúcnosti, byť mu verným a mať túžbu svedčiť o ňom bratom, to sú základné prvky kresťanského života. Kresťanská viera, alebo lepšie, život kresťana vo viere znamená existovať na základe, alebo postaviť sa na základ, ktorý Boh daroval a tým základom Ježiš Kristus. Kresťanská viera má toto špecifikum, že je založená alebo, že sa „opiera“ o Ježiša.

Nie sebestačná, ale aktívna existencia

Človek, ktorý postaví svoj život na Ježišovi, zrieka sa toho, aby sa považoval za sebestačného, aby sa on sám prehlasoval za absolútnu hodnotu, schopný zachrániť sám seba, dať svojimi rukami zmysel svojej existencii. Uznáva vysokú hodnotu svojej existencie, ktorá sa prejavuje najmä v jeho inteligencii, v jeho sebauvedomení, v slobode svojho rozhodovania, v schopnosti určovať si ciele, žiť pre nejaké povolanie, pre nejaký sľub a tiež v tom, že má nekonečné duchovné túžby. Pozná komplexnosť rozmerov svojej existencie v priestore a čase, vie, že je pripútaný k zemi a musí žiť v súlade s ňou lebo je utvorený z jej prvkov a musí byť aj v súlade s inými ľuďmi, svojimi bratmi. Vie, že jeho postupná realizácia spočíva práve v otvorenosti druhým a svetu, aby mohol prežívať bratské a pokojné prostredie. Je bytím, ktoré je projektované do budúcnosti, „je v projekte – v budovaní“, skrze rozhodujúce činy, ktoré si slobodne volí, utvára seba samého, prácou premieňa zem a buduje spoločenstvo ľudí, dajúc takto zmysel sebe a svetu.

Zároveň však cíti, že toto všetko nestačí na to, aby mu to dávalo plný zmysel jeho existencie. Veda, moc, filozofia, krása umenia, prítomnosť, konkrétno, dobrá, ktoré mu technika zabezpečuje a ktoré vytvárajú príjemnejší život na tejto zemi, nech sú akokoľvek očarujúce i prospešné, mu nestačia, nevedia byť posledným slovom. Môžu mu vo všeličom pomôcť a zlepšiť je situáciu, ale nie sú schopné dať mu plnohodnotnú odpoveď na otázku prečo existujem. Všetky tieto veci zostávajú vždy predposledným slovom.

Paradox človeka, ktorý je aj volaním

Konštitúcia človeka je paradoxná: obmedzenosť a pominuteľnosť telesnej schránky kontrastuje s nekonečnými duchovnými túžbami, ktoré sa nikdy nevedia nasýtiť. To ho vedie od jedného hľadania k druhému, posúva ho to neprestajne ďalej, tam nekonečne ďalej, ktoré nikdy tu na zemi nedosahuje v plnosti. Toto konštitutívne tajomstvo sa stáva volaním alebo otvorenosťou k absolútnemu bytiu, ktoré nemá hranice a v spoločenstve s ktorým sa jeho bytie zdokonalí a nadobudne definitívnu plnosť v spočinutí v ňom.

Stretnutie sa s Kristom

V tejto absolútnej samote hľadania sa človek stretáva s Kristom a počúvajúc ho si uvedomí, že jeho slová sú radikálne iné než slová ostatných ľudí. Ježiš neučí ako ostatní ľudia. Jeho náuka nemá v sebe nič z organickosti filozofického systému, nevzťahuje sa na určitý sektor poznania, ale hovorí o zmysle ľudskej existencie. On vlastní pravdu a je schopný učiť ju, tú pravdu, ktorú človek vždy hľadal a ktorá osvecuje jeho údel, zjavujúc jeho podstatu jemu samému. On je pre človeka to posledné slovo.

Ježišovo slovo má svoj obsah: Boh existuje, miluje človeka, ktorý bol premyslený a vytvorený ním tak, že len v ňom môže nájsť svoje zjednotenie a svoj odpočinok. Necháva ho slobodného vo svojich rozhodnutiach, ale nezmieruje sa stým, že by ho mal stratiť, volá ho, čaká ho. V tomto náukovom obsahu je však jedna vnútorná realita, ktorou je sám Boh, ktorý sa daruje človekovi vo vtelení svojho Syna a v dare milosti. Kristovo slovo a Božia prítomnosť v človekovi sú vo vzájomnej korešpondencii.

Stretnutie sa Bohom v Kristovi a v jeho Cirkvi napĺňa existenciu človeka vo všetkých jej ašpiráciách: jeho túžba po pravde, pod dobre, po láske, po kráse po živote – čo všetko je vlastne Boh sám. Taktiež potreba nájsť odpustenie, ktoré ho oslobodí od strachu previnenia, pomoc vo svojej slabosti a pri budovaní seba, nájsť zdroj istoty v ohrození smrti a potreba mať spoločenstvo s inými ľuďmi, ktorý sa pomocou Ježiša, prvorodeného nového ľudstva, stávajú bratmi.

Ježišovo slovo dokáže dať človekovi integrálne vysvetlenie jeho bytia, takto človek vie byť sebou samým, existovať vo vesmíre i s ostatnými ľuďmi a aj s absolútnom. Toto je kód jeho života, ľudského života par excellence. Preto sme hovorili, že byť kresťanom nie len jeden zo spôsobov ako žiť na zemi; je to život ontologicky vyšší od akéhokoľvek spôsobu života ľudí, lebo je naplnený Božou prítomnosťou. Život s vertikálnym rozmerom, ktorý mu dáva teologická interpretácia, orientujúc ho k plnému vlastneniu Boha, prekonávajúc horizonty zeme i smrti.

V každom prípade to chce odvahu postaviť svoj život na tieto skutočnosti, zvlášť dnes, keď naša existencia je riadená kritériami overiteľnosti, v ktorej má právo existovať len to, čo sa vidí a čoho sa možno dotknúť. Vo svete, kde sú všetci zaujatí tým, ako ho spraviť lepším, ale len v rozmerom zeme, pričom Boh sa stáva pre tieto ciele niekým nadbytočným, až natoľko, že si môžeme ustanoviť aj teológiu smrti Boha.

Nepohodlnosť kresťanstva

Je tvrdé a nepohodlné byť kresťanom. Medzi toľkými, ktorí myslia len na to, čo je tu, kresťan je presvedčený, že centrum sveta je mimo sveta; medzi ľuďmi s mechanickou a empirickou mentalitou, on verí, že hmota a prítomnosť nevyčerpávajú celé bytie; uvedomil si Ježišove božstvo a prijíma jeho posolstvo bez toho, aby sa pozeral na cenu, ktorú za to zaplatí. Prijíma jeho stupnicu hodnôt a prehlasuje prvenstvo stvoriteľa nad stvorením, večnosti nad časom, duchovna nad materiálnym, dobra nad príjemným, svätosti nad úspešnosťou. Evanjelium určite žiada od veriaceho seriózne úsilie pokračovať v stvoriteľskom diele Boha, ktorý túži vybudovať menej divoké ľudstvo, ľudskejšie ľudstvo, hodné Božieho detinstva. A žiada od nich aj vernosť zemi a ľuďom, pri ktorej by nezabudli na posledný cieľ svojho života i všetkých ľudí.

Ťažkosť byť kresťanom je práve v tomto: v prijatí interpretácie sveta a rebríčka hodnôt, na vrchole ktorého nie je človek, ale niekto Iný a v uznaní, že toto naše postavenie voči Nemu, toto spoločenstvo s Ním, nie je odcudzenie, ale naše zdokonalenie a naša spása.

Božia veľká chyba je to, že nie je evidentný. Už ten, ktorý sa snaží počuť ho, musí automaticky prijať túto jeho charakteristiku a niesť jej ťažkosť na svojich pleciach. Niekedy je to veľmi bolestivá záťaž, ale on celý život musí žiť z viery. Vernosť veriaceho je práve v tom, že zostáva v prítomnosti neviditeľného, napriek všetkému, aj uprostred ľudí, ktorí uznávajú len viditeľné. Žije v očakávaní medzi tými, ktorí žijú z vlastnenia. Najzákernejším nebezpečenstvom veriaceho je to, že na to zabudne a začne si zúfať a nariekať, prečo sa jeho Pán nezjaví a nezakričí na všetkých že je tu alebo tiež, že sa unaví čakaním, lebo sa mu zdá, že už je neskoro.

Ide samozrejme o čakanie, ktoré nie je nejakým kvietizmom, ktorý sa všetkého zrieka, únikom z reality a ani znevážením svojej hodnoty, ide o čakanie, ktoré je vedené jednoduchým a silným rozpoznaním toho, že hodnota viditeľného a hmatateľného nie je absolútna.

Toto je charakteristika Boha a jeho svätých skutočností – neviditeľnosť alebo spiritualita – ktoré robia vieru tak tvrdou. Vieru, nádej a lásku privádza do ťažkostí skutočnosť, že konkrétno je veľmi príťažlivé a plné lákavých vôní, viac ako neviditeľné; svet „sa dáva“ bezprostredne, predstavuje sa ako sila, v príťažlivom jase, plný prísľubov a istôt, jedným slovom ako príťažlivá uisťujúca prítomnosť. Takto sa stáva veľmi ťažkým hovoriť ešte o inej prítomnosti, o dobrách, ktoré si nemôžeme preveriť experimentálne. Ťažko ich prezentovať s nadšením, urobiť ich súčasťou existencie, postaviť na ne svoj život. Veriť znamená dostať sa do sporu s konkrétnym, s prítomným a prijímať riziko neviditeľného a nadprirodzeného, len na základe garancií, ktoré nám dal Kristus.

Viera znamená „zostať“ darovaný

Kresťanská viera sa začína každý deň, ona existuje len vtedy, ak sa o ňu staráme, ak ju každým dňom získavame. Kresťan „je“ v Kristovi iba vtedy ak v Ňom „zostáva“. A zostáva v ňom len vtedy, keď každé ráno obnovu svoje áno, svoje rozhodnutie. Potrebuje často opakovať: „Boh je pravdivý, Ježiš je pravdivý, evanjelium je pravdivé“, aby bol verný svojej viere a svojej nádeji. Aby sa neunavil z toho, že má tak veľkého a dokonalého Boha. Kresťanská existencia je toto „zostať“ v Kristovi, zostať milujúc ho, veriac mu a nádejajúc sa v neho.

Myslím, že v jednoduchosti povedané, tu je zmysel celej tejto mojej práce. Ako všetci veriaci na svete potrebujem si to aj ja povedať a znovu sa započúvať do mojej viery, hľadať znovu dôvody pre ktoré verím a nádeje, ktorú v sebe nosím. Kto píše, píše predovšetkým sám pre seba. Je to ako keď si niekto hovorí sám pre seba, ale občas to povie nahlas, aby to počuli aj iní, aby im to mohlo poslúžiť.

Viera nie je niečo čo máme raz navždy, lebo viera nie je len dajaká vedomosť, ale je to viac dar, dar seba na celý život. Viera sa uskutočňuje v nespočetných denných rozhodnutiach, je to základná voľba, ktorá ovplyvňuje mnohé nové konkrétne rozhodnutia. Ježiš nie kniha umenia na obdivovanie ani expert na konzultácia v rôznych situáciách – Ježiš je učiteľ a svätý, ktorého treba nasledovať, napodobňovať. Náš život sa len sčasti zhoduje s jeho, aj keď sa snažíme byť celkom tak ako on. V nás stále zostáva niečo, čo nás ťahá k nevere, je to „zvyšok“, nedostatočnosť, ktorá predstavuje vzdialenosť medzi nami a ním. A práve v tejto oblasti, v tejto vzdialenosti medzi nami a Kristom sa odohráva to, že ten pohan v nás si zoberie niečo z Krista a stáva sa kresťanom.

Preto kresťan stále musí pamätať na hodnoty, pre ktoré sa rozhodol a v znamení ktorých žije, aby si ich vždy vybral a neunavil sa byť tým, kým je.