Ak chceme porozumieť situáciu kresťanskej viery dnes, potrebujeme vedieť na akých princípoch sa hýbe dnešné spoločenské myslenie, z ktorého sa živia a formujú postoje dnešných ľudí. Preto si priblížime taký syntetický pohľad na členenie a vývoj myslenia v Európe za posledných 500 rokov a bol označený ako moderná doba. Označuje sa ním obdobie, v ktorom v Európe vznikli a sa presadili nové, odlišné spôsoby myslenia, nový štýl života, nové politické a sociálne inštitúcie, čím zároveň nastáva koniec predchádzajúceho obdobia a jeho kultúry, ktoré bežne označujeme ako stredovek. Ako každá kultúrna epocha, prežíva obdobie svojho vzniku, svojho rastu a zrelosti, ale svoje časy úpadku a dekadencie. Pozrime sa teraz jednotlivé etapy a na ich hlavných protagonistov.
1. etapa: Prvé premeny myslenia
15-16. storočie prinieslo celú sériu posunov, premien, v pohľadoch na svet a na život. Renesancia priniesla odklon od teocentrickej, náboženskej a nadprirodzenej vízie k antropocentrickej, pozemskej a prírodovedeckej. Inými slova od prvoradosti Boha k prvoradosti človeka, od závislosti na náboženstve k budovaniu pozemskej spoločnosti na nenáboženskom princípe, od sústredenia sa na večnosť a posmrtný osud k sústredeniu sa na človeka vo svete a jeho život tu na zemi, skrze rozumové poznávanie. Z dejín tohto obdobia si vyznačíme osoby a diela, ktoré sú istými symbolmi týchto nových čias.
- Koperník (1473-1543) a jeho dielo De revolutionibus orbium cestium (Obehy nebeských sfér – 1543) otvorilo cestu od geocentrizmu (zem ako stred sveta) k heliocentrickej, kde zem je jednou z planét obiehajúcich okolo Slnka.
- Galilei (1564-1642) v diele Dialóg o dvoch systémoch sveta, ptolemaiovskom a kopernikovskom, 1632 uskutočnil prechod od starej metodológie založenej na tom, že kritériom pravdy sú autority minulosti a prehlásil za kritérium pravdy skúsenosť a vedecké experimenty.
- Bacon (1561-1626) vo svojom diele Novum Organum scientarum (Nový organon vedy) definitívne vedie moderné myslenie od kontemplatívneho poznávania sveta ku koncepcii vedy a poznania ako nástroja moci nad prírodou i nad ľuďmi.
- Macchiavelli (1469-1527) v diele Il principe (Vladár 1513) posúva politiku od podriadenosti morálnym zákonom k politike nezávislej od akejkoľvek normy.
- Luter (1483-1546) a jeho reforma posunula vieru z jej objektivity a nutnosti konfrontovať sa s učením Cirkvi do náboženského subjektivizmu, ktorý stavia človeka oproti Bohu bez akejkoľvek cirkevnej mediácie.
Spoločenská premena sa samozrejme diala postupne, ale aj keď v 15-16. storočí zostalo mnoho stredovekého, tieto zárodky prezrádzajú, že sa už formuje niečo nové.
2. etapa: rast modernej doby.
V 17 a18. storočí moderná mentalita rastie skrze štyri revolúcie.
Kultúrna revolúcia. Začína ju francúzsky filozof R. Descart alebo tiež Kartézius (1596-1650) a B. Pascal (1623-1662) a je zavŕšená filozofiou nemeckého filozofa I. Kanta (1724-1804). Hlavné označenie tejto revolúcie je osvietenstvo, ktoré ospevuje svetlo rozumu a dáva ho do protikladu s temnosťami tajomstva a dogiem. Rozum sa stáva absolútnym, jediným a najvyšším kritériom pravdy a spravodlivosti. Všetko, čo nie je rozumom dosiahnuteľné je považované za falošné a morálne nesprávne. Bola to atmosféra obrovskej kritiky kresťanstva, ktoré sa prehlasuje ako zjavené náboženstvo. Osvietenci hľadajú náboženstvo iba „v medziach ľudského rozumu“. V tejto vízii je v strede všetkého človek so svetlom svojho rozumu a s mocou, ktorú mu ponúka veda a človek sa týmto vlastne zbožšťuje, stavia sa na miesto Boha.
Vedecká revolúcia. Jej začiatok spájame s G. Galileim jeho objavmi v oblasti fyziky a astronómie, ale svoju veľkú silu jej dal I. Newton (1642-1727) v diele Philosophiae naturalis principia mathematica (Matematické princípy prírodnej filozofie). Skrze toto dielo sa presadila idea sveta, ktorý nie je konkrétne riadený Bohom (dovtedy vládla kresťanská idea Stvoriteľa, ktorý udržuje svet), ale svet riadia prírodné zákony a tak pre vysvetlenie sveta sa už netreba utiekať k „hypotéze o Bohu“. Vedecká revolúcia sa najprv snažila oslobodiť myslenie od starých princípov, ale postupne sa začala šíriť a podmaňovať si všetky oblasti poznávania. Hegemónia vedy si získala svojich prívržencov, ktorých označujeme ako scientisti.
„Na základe vedy sa začala diskreditovať teológia a náboženstvo vôbec aj s celým jej morálnym systémom. Napokon vedecké princípy prevalcovali aj samotnú filozofiu, vylúčiac všetko, čo nemalo vedecký základ. Keď si nakoniec veda podmanila všetko, začala sa pozerať kritiky aj na seba a uvedomila si, že stojí pre veľkou priepasťou nepoznaného a za sebou zanechala púšť. Na tejto púšti západu, bez pevných orientačných bodov, veda zostala sama a ide vpred bez toho, aby vedela kde ide a prečo.“ E. Ronchi, L´albero della conoscenza. Luci e ombre della scienza, Jaca Book, Milano 2010, s. 248 (Strom poznania. Svetlá a tiene vedy)
Politická revolúcia. Podstata tejto revolúcie spočíva v zmene prameňa politickej moci. Politická moc neprichádza od Boha, ale z vôle ľudu, ktorý sa stáva národom na podklade spoločenskej dohody. Toto podnietil najmä J. J. Rousseau (1712-1778) svojím dielom Contrat social (O spoločenskej zmluve, 1762). Už J. Locke (1632-1704) vo svojom diele Two Treatises of Government (Dve pojednania o vláde 1689) tvrdí, že demokracia nie je len jednou z foriem vlády, ale je to jediná forma vládnutia pre moderný štát. Táto demokratická racionalita nájde svoje vyjadrenie na konci 18. storočia najprv v Americkej (1776) a potom vo Francúzskej (1789) revolúcii.
Priemyselná revolúcia. Začala sa v polovici 18. storočia využívaním nových strojov vo výrobe novou organizáciou práce (vznik kapitalizmu), čo bolo sprevádzané sekundárnymi javmi ako napr. urbanizácia spojená s prudkým nárastom mestského obyvateľstva. Táto revolúcia pokračuje až do dnes a prejavujú sa jej nové fázy (informatizácia, post-priemyselná fáza). Tieto štyri revolúcie boli znakmi upevnenia a silného rastu modernej mentality.
3. etapa: Triumf modernej doby.
19. storočie je časom triumfu modernej doby, v tomto storočí prišlo aj samotnému pomenovaniu tejto epochy. V tomto storočí sa rodia a začínajú pôsobiť veľké myšlienkové systémy. Ich koreňom je duch osvietenstva, z neho vychádzajú, sú založené na subjektivizme a totálnej autonómii človeka. Rodí sa transcendentálny idealizmus, imanentný a historický systém myslenia, ktorého otcom je G. Hegel (1770-1831). Ako reakcia na jeho učenie vzniká historický materializmu, ktorý teoreticky vypracoval K. Marx (1818-1883). V tomto storočí vzniká aj evolucionizmus, pod vplyvom knihy On the Origin of Species by Means of Natural Selection, or the Preservation of Favoured Races in the Struggle for Life (Vznik druhov prírodným výberom 1859), ktorú napísal Ch. Darwin (1809-1882). Inými významnými osobnosťami 19. storočia sú: na poli expanzie vedeckej metódy (scientizmus) E. Haeckel (1834-1919) a na poli filozofie pozitivizmus, ktorého vrcholným predstaviteľom je A. Comte (1798-1857).
Všetky tieto veľké systémy sa niesli na vlne triumfálneho optimizmu. Viedli ich nádeje a úvahy o ľudstve, ktoré na základe neobmedzeného pokroku speje k novej ére šťastia a blahobytu, do čias, v ktorých veda a technika vyrieši všetky problémy človeka a spoločnosti. Zostávajú preniknuté silným presvedčením, že človek je jediným pánom svojho osudu a svojou vedeckou racionalitou bude vedieť budovať stále dokonalejší svet. Tento človek ma uplatňovať svoju vôľu moci, nevyhnutnú na ovládnutie prírody a k podriadeniu si nepriateľských síl, ktoré prekážajú budovaniu lepšieho sveta.
4. etapa: Veľká kríza (alebo koniec?) modernej doby.
V 20. storočí moderné projekty a systémy myslenia prešli sériou veľkých kríz, ktoré priviedli mnohých hovoriť o záverečnej fáze modernej doby alebo dokonca o je konci. Tí, ktorí podporujú myšlienku konca modernej doby nazvali novú epochu post-moderna. V čom teda nastalo sklamanie a veľké rozčarovanie z moderných projektov? Bola to v prvom rade skúsenosť dvoch svetových vojen a nástupov mnohých totalitných systémov moci, ktoré umožnili označiť 20. storočie ako „storočie genocíd, uskutočnených neľudskými totalitami.“ (B. Bernard, Il secolo dei genocidi, Il mulino, Bologna 2005). Optimistické presvedčenie o dobrote neobmedzeného pokroku sa zmenilo na existenciálny pesimizmus. Pre mnohých sa odhalil mýtický a utopický charakter mnohých moderných projektov. Takto nastal, ako to pomenoval O. Spengler Zánik západu. Dôvera v neobmedzený pokrok pomocou vedy a techniky sa stráca, stráca sa aj osvietenské presvedčenie o nezmerných schopnostiach ľudského rozumu eliminovať zlo vo svete, o tom, že človek oslobodený od každej podmienenosti si racionálne poslúži svojou slobodou a autonómiou pre svoje dobro svoje a druhých, a stráca sa tiež presvedčenie, že revolúcie prinášajú zmeny k dobrému. Pád týchto „mýtov“ vskutku vytvoril novú situáciu, ktorá sa dnes nazýva post-moderná. Je poznačená strachom a neistotou budúcnosti, nedôverou v ľudský rozum a vo veľké systémy, ktoré sľubovali šťastie a raj na zemi. Rozum prešiel z delíria svojej všemohúcnosti (jedine rozum je cestou k pravde) k postojom, ktoré úplne negujú nielen túto možnosť rozumu, ale samotnú existenciu pravdu. Nastáva obdobie intelektuálneho skepticizmu a morálneho nihilizmu. Presvedčenie post-moderného mysliteľa je, že nijakej pravdy niet.
Tento opačný extrém post-modernej doby veľmi razantne kritizuje taliansky teológ P.A. Sequeri keď píše: Myslenie, ktoré obhajuje dekonštrukciu pravdy (čiže neexistenciu pravdy) si zdôvodňuje tento postoj ako kritiku každej snahy o totalitnú ideológiu (pozn. prekladateľa: podľa zástancov dekonštrukcie pravdy práve definovaná pravda vytvára rozdiely, boje, násilie a potom diktatúry. Nádejajú sa, že keď nikto nebude vlastníkom pravdy, časy budú pokojnejšie). V priestore ľudskej slobody a dejín však tento postoj vôbec neobstojí, ba čo viac je v službe unifikovaného myslenia, ktoré má svoj základ v tichej zmluve medzi ideológiou obchodu a kruhmi technicko-vedeckej produkcie. A všetko sa to skrýva lexikon demokratickej slobody.
(Destinazione della veritá. Il Kairos religioso-cristiano nel pensiero occidentale – Smerovanie pravdy. Nábožensko kresťanský kairos v západnom myslení. , Gregorianum 89, 2008/4.)
R. Onida dodáva: Agresívni exponenti tohto jednotného myslenia sú všemocné multi-nacionálne komplexy a dobre známe politicko-finančné loby. Médiá sú v ich službách. Pre tieto skupiny je veľmi výhodné mať ľudí nevedomých, izolovaných a nespokojných a tým aj veľmi ľahko manipulovateľných techno-vedou. Tu je aj hlboký dôvod pre čo médiá tak mohutne a až priam nechutne šíria anti-humánnu a anti-kresťanskú propagandu.
(R. Onida, Contro la post-religione. Per un nuovo umanesimo cristiano – Proti post-náboženstvu. Úsilie o nový kresťanský humanizmus. Fede&Cultura, Roma 2009)