Z pastierskeho listu mons. F. Lambiasiho, Rimini, 2010
Naša spoločnosť je chorá, veľmi vážne chorá. Morálny úpadok je mrazivý. Ale ešte znepokojujúcejšia je „duševná choroba“ tejto „tekutej“ spoločnosti.
Už nerozmýšľame v pojmoch: „Táto vec je správna a dobrá, urobím to; toto nie je dobré, to nebudem robiť.“
Namiesto toho premýšľame podľa iného kritéria: „Toto sa mi páči alebo toto sa dá urobiť alebo to chcem urobiť, tak to robím. Ak sa však tebe páči niečo iné alebo chceš robiť niečo iné, tak to je pre teba tá správna vec.“
Morálnym kritériom nie je dobro, ktoré treba konať, alebo zlo, ktorému sa treba vyhnúť. Kritériom je subjektívne potešenie alebo užitočnosť. Už sa nehovorí „chcem to, čo je dobré“, ale naopak „to, čo chcem, je dobré“. Je to triumf uspokojenia túžby.
Morálna teória, ktorá je základom kultúry postmodernej spoločnosti, je teória seba konštrukcie vlastného ja: každý si musí vybudovať svoju vlastnú identitu sám, vybrať si referencie a zdroje, ktoré považujú za najviac zodpovedajúce jeho vlastnému blahobytu alebo potešeniu alebo individuálnym výhodám. Charakteristickým znakom tejto novej morálky je: „sloboda ťa urobí pravdivým“ namiesto toho, čím sa riadi kresťanská morálka: „pravda ťa oslobodí“.