Veriaci majú svoju tradíciu viery. Neveriaci sa tvária, že sú neveriaci len tak logicky. Oni však majú tiež svojich „otcov v nevere“. Je užitočné pozrieť sa na to, ako sa nevera formovala uprostred sveta viery. A tiež, či má dostatočne pevné základy. To, že neveriaci svet sa javí víťazný, sebaistý a aj logický (v medziach, ktoré si sám vyhradil), to ešte neznamená, že jeho základy sú pevné. Stručný pohľad na protagonistov nevery preberám z diela U. Casale, Il Dio comunicatore e l´avventura della fede, LDC 2003. Jednoduchý text aj pre laikov nie veľmi zasvätených do filozofie. Spoznáme základné formy ateizmu a ich veľkých protagonistov
Ateizmus a náboženská ľahostajnosť. Dôležité rozlíšenie.
Veľký spisovateľ, predstaviteľ romantizmu, W. Goethe (1749-1832) povedal svoju slávnu poznámku o dejinách, ktoré sú podľa neho bojom medzi vierou a neverou. Niekomu by sa mohlo zdať, že tento boj sa už ukončil v prospech nevery, lebo je ľahké vidieť, že dnes totálna väčšina ľudí žije svoj život bez Boha, aj keď, vo väčšine prípadov nejde o averziu, ale skôr o nevedomosť. A hoci málokto explicitne pozná tézu Hegla a Nietzscheho Boh je mŕtvy, je mnoho tých, ktorí ju považujú za veľmi výstižnú pre našu dobu.
Niektoré aspekty súčasnej situácie vytvárajú skutočne dojem radikálnej premeny, zvlášť preto, že náboženská ľahostajnosť je skutočne najradikálnejšia spomedzi všetkých foriem ateizmu, pretože nehovorí len o probléme existencie Boha a o našich možnostiach poznať ho, ale uvádza do krízy samotný zmysel toho, aby sme sa touto problematikou vôbec zaoberali. Jednoducho náboženstvo je možné odstrániť zo života, netreba žiadnu vieru v absolútno a nedeje sa nič, všetko ide tak ako predtým.
Môžeme teda konštatovať, že ateisti a nábožensky ľahostajní ľudia žijú v systéme, z ktorého Boh bol vylúčený, spája ich, koho viac, koho menej, pocit, presvedčenie, že Boh nie je „hodnota“ a v konečnom dôsledku, či verím v jeho existenciu alebo ju popieram, to vôbec nie je dôležité. Namiesto toho však môžeme pozorovať, že na horizontoch ich života sú prítomné rozličné modely spásy, líšia sa v rôznych veciach, ale spája ich to, že sú vzdialené od akéhokoľvek náboženského modelu spásy, a rozhodne od toho biblicko-kresťanského.
Toto všetko je ovplyvnené aj tým, že v súčasnosti žijeme obrovský kultúrny a náboženský pluralizmus a život rastie vo svojej komplexnosti – už nie sme jednoduchí ľudia, ktorých vedomosti sa viažu na ich geografickú a národnú príslušnosť. Obrovský kultúrny skok moderného sveta zároveň vytvára veľkú ťažkosť spontánne prijímať vyjadrenia kresťanskej spásy v podobe a slovníku, akým sa nám predstavujú v textoch Nového zákona (Schillebeeckx). Taktiež je dôležité si uvedomiť, že pojem spása sa rodí z negatívnych skúseností a tie sú tak rôzne. Faktom zostáva, že uprostred množstva (plurality) modelov spásy je veľmi ťažké prijať novozákonné tvrdenie o jedinečnosti spásy v Kristovi, ktoré nachádzame v Skutkoch apoštolských 4,12: A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“
Kresťanská teológia a fenomén ateizmu
Jednou z ciest súčasného kresťanstva poznávať a študovať modely spásy, ktoré sa ponúkajú v súčasnom svete a na tomto základe obnoviť svoje úsilie predložiť dôveryhodnosť spásy, ktorá je v Ježišovi, pre ľudí dnes. Kresťan, a o to viac, kto sa venuje teológii, nemôže zostať ľahostajný voči náboženskej ľahostajnosti. Uprostred tohto sveta je a bude potrebné znovu postaviť pred človeka náboženskú otázku a otázku o pravde, na ktorú sa pýta každý človek. Máme nádej, že keď všetko podľahne relativizácii (dejiny, sociológia, poznanie atď.), otázka o pravde príde znova, takmer vo svojej prvej jednoduchej podobe … až keď naplno pochopíme, čo znamená povedať, že náboženstvo je len ľudský produkt alebo projekcia, budeme môcť začať hľadať zvnútra tejto veľkoleposti projekcií to, čo sa bude javiť ako náznak transcendencie (P. Berger, sociológ)
Fenomén súčasného ateizmu, na rozdiel od ateistov predchádzajúcich období, sa zdá menej ustarostený o to, aby filozoficky dokázal neexistenciu Boha, necíti potrebu teoreticky si zdôvodňovať svoj postoj. On žije prakticky tak, ako keby Boh neexistoval. A ak by aj existoval, nič to nemení na jeho spôsobe života. Súčasný ateizmus sa usiluje dať človekovi nie dôkazy, že boh neexistuje, ale dať človekovi možnosť uchopiť svoj život do vlastných rúk. (F. Jeanson) Moderný ateizmus môžeme nazvať aj ateizmom masy, teda niečo rozšírené a niečo, čo sa stále šíri, prítomné vo všetkých sociálnych vrstvách, prekonáva ideologické bariéry, napĺňa ekonomické a politické perspektívy.
Antický a moderný ateizmus
Výraz ateista v antickom svete. Spomenieme dva výrazné príklady. Grécky filozof Sokrates, v 5. storočí pr. Kr bol odsúdený, okrem iného, ako ateista. Jeho ateizmus však nespočíval v nevere v božstvá a nadprirodzený život ako taký, ale v nevere voči božstvám mesta a v snahe uviesť na miesto nich iných bohov. Podobne boli z ateizmu obviňovaní aj prví kresťania (napr. Justín, Prvá apológia, VI., XIII.). Základom tejto mienky bola neúčasť kresťanov na kulte vo verejných chrámoch.
"Otcovia" moderného ateizmu
L. Feuerbach (1804-1872)
Skutočný, radikálny ateizmus vzniká v XIX storočí. Otcom moderného ateizmu sa javí L. Feuerbach (1804-1872). Základom jeho filozofie je moderný humanizmus, inými slovami, Feuerbach postavil do stredu uvažovania človeka (antropológiu) a nie teológiu (uvažovanie o Bohu): Prvým objektom skúmania človeka je človek. Opúšťa naivnú osvietenskú kritiku náboženstva, ktorí často argumentovali proti náboženstvu tým, že ho považovali za klamlivý výmysel kléru.
Feuerbach sa zameriava na hlboké štúdium človeka, hľadá jeho podstatu. Objavuje a uznáva jeho veľké a nekonečné túžby, ktoré však svet nemôže nikdy naplniť. Preto človek, podľa jeho tézy, trpiaci svojou obmedzenosťou a konečnosťou, bojuje s touto svojou bolesťou a časť svojho ja pozdvihne do neba a do neho vkladá všetky svoje nenaplnené túžby v pozitívnej podobe, v maximálnej sile a dokonalosti. Toto oddelené dokonalé ja nazve slovom Boh. Na konci svojich úvah Feuerbach hovorí: Nie Boh stvoril človeka, ale človek Boha. Boh je teda len ľudská projekcia.
Feuerbach sa pri skúmaní náboženstva a viery odmieta konfrontovať s teológiou, uprednostňuje zaoberať sa človekom, nakoľko náboženstvo je produktom človeka. Napokon, keď sa človek konečne oslobodí od Boha a od náboženských predstáv, stane sa skutočne autentickým, človek sa stane človekovi Bohom.
K. Marx (1818-1883)
Na myšlienky L. Feuerbacha nadviazal K. Marx. Od Feuerbacha prijal, že Boh je projekcia človeka a výmysel neba je tu preto, aby človek hľadal svoju nenaplnenú dokonalosť. Robí však ešte ďalší krok: náboženstvo nevzniká len v mysli človeka a z jeho projekcie, ale je aj produktom sociálnych podmienok, v ktorých sa človek nachádza.
„Podstata človeka nie je v individualizme, ale v jeho sociálnych vzťahoch … to si Feuerbach nevšimol, pre neho podstata náboženstva je v srdci človeka, ale ono je produktom sociálnym,“ píše Marx. Svet človeka, štát, spoločnosť produkujú náboženstvo, ktoré je svetom naopak. A je to tak preto, lebo aj spoločnosť je obrátená naopak.
Marx chce spoločnosť napraviť a hoci neupiera náboženstvu byť aj niečím pozitívnym, v boji proti nespravodlivosti a proti neľudskej spoločnosti, protest náboženstva je sterilný, neúčinný, lebo odvádza pozornosť človeka od sveta tu na zemi. Toto všetko sa spája s revolučnou teóriou, ktorá hlása zmenu, obrátenie spoločnosti, v ktorej nie málo bohatých bude žiť v blahobyte a väčšina bude žiť v biede, ale naopak. Ak doteraz filozofi interpretovali svet, teraz je čas zmeniť ho, píše Feuerbach. Túto tézu si Marx osvojil veľmi konkrétne.
S. Freud (1856-1939)
Tretí protagonista moderného ateizmu je doktor S. Freud (1856-1939). Zaoberal sa štúdiom psychoanalýzy, v ktorej skúšal nové terapie pre mentálne chorých ľudí.
Jeho štúdie však veľmi rýchlo prekonali hranice medicíny i bežnej psychológie a napokon vytvoril teóriu, ktorá ponúka nový pohľad na svet. Základná téza jeho myslenia sa viaže na to, že Boh je v mysli človeka postavou otca, silná a vyzdvihnutá, skrátka koreňom náboženstva je nostalgická túžba po otcovi, po jeho ochrane, v ktorej sa dieťa cíti isté. Teda, dospelý človek má strach zo sveta oproti nemu, preto si vytvára všemohúceho, božstvo.
Freud sa však nezdrží len pri vývoji jednotlivca, ale ponúka aj historickú teóriu náboženstva, opisuje ju vo svojom diele Totem a tabu:
Otec tlupy divochov, ako absolútny despota, si nárokuje na všetky ženy, zabije alebo vyženie svojich synov, ktorí sa mu stávajú nebezpečnými rivalmi. Jedného dňa sa však vyhnaní synovia zhromaždia, začnú bojovať proti otcovi, zabijú ho a zjedia. A hoci bol ich nepriateľom, zostal pre nich ideálom. Potom však začali bojovať proti sebe o dedičstvo. V úspechoch a neúspechoch sa nakoniec naučili dohodnúť sa, utvorili spoločný klan bratov, v ktorom sa zaviazali, že už nezopakujú svoj strašný čin otcovraždy a zriekli sa žien, pre ktoré zavraždili otca. Preto začínajú hľadať cudzie ženy. Zároveň sa však stále rozpomínajú na otcovraždu a tá je prameňom pocitu ich viny (to je istý druh dedičného hriechu) a aby všetko zabezpečili tak vzniká sociálna organizácia, náboženstvo a morálne obmedzenia.
Freud v závere svojich úvah píše: Keď som prišiel na koniec môjho výskumu … výsledok je tento: začiatky náboženstva, morálky, spoločnosti a umenia majú svoj pôvod v oidipovskom komplexe, v plnom súlade s tým, k čomu prichádza psychoanalýza, že totiž tento komplex je prameňom všetkých neuróz, ktoré sa nám doteraz podarilo objaviť.
Náboženské predstavy sú teda produkty a tézy vonkajšej reality, ktorú si my nevieme vysvetliť a ktorá vyžaduje akt viery. Sú to ilúzie, uspokojenie najstarších, najsilnejších a najnaliehavejších túžob ľudstva a tajomstvo ich sily je sila týchto túžob. Neuspokojené túžby, neurózy, sexuálne komplexy, ťažkosti v ľudských vzťahoch – to spôsobilo vznik náboženstva.
Freud ironicky dodáva: Bolo by naozaj krásne, keby existoval nejaký Boh, Stvoriteľ sveta, dobrý Boh, ktorý sa stará, morálny poriadok, ktorý je daný, posmrtný život … je potrebné odhaliť zamaskované náboženstvo skrze výchovou k realite, mimo každej ilúzie.
Záverom
Všetky tri cesty sa javia ako interpretácia pôvodu viery a náboženstva. Základom ateistickej viery je presvedčenie, že jestvuje len to, čo je možné skúmať v rámci ľudskej racionality a exaktnej vedy. Neexistuje nič nadprirodzené, nič duchovné, jestvujú iba abstrakcie, ktoré sú len reflexom hmoty a ľudskej skúsenosti, či už osobnej alebo kolektívnej. Ľudské túžby (Feuerbach), život človeka v spoločnosti (Marx) a skryté podvedomie (Freud) interpretované týmito autormi sú slepé príčiny náboženského javu, ktorý nemá miesto v živote moderného človeka, ak chce byť slobodným tvorcom svojho osudu (Feuerbach, Marx), ak nechce trpieť nezdravými depresiami (Freud). Základom však je odmietnutie viery ako niečoho nedôstojného a nezdravého, odmietnutie základnej tézy viery, že totiž môže jestvovať aj iná cesta, iný spôsob poznania, iná skúsenosť, než je racionálna a exaktná veda a že táto skúsenosť môže byť rovnoprávna a aj kompatibilná s novou modernou metodológiou.