Augustín radí začať prípravu záujemcov o kresťanskú vieru predstavením dejín, ktoré budú kompletné, ak sa začínajú: Na počiatku Boh stvoril nebo a zem a prídu až do prítomného stavu Cirkvi.
Nakoľko môžeme poznať kultúrnu situáciu grécko-rímskeho sveta na prelome 4-5. storočia, môžeme predpokladať, že biblické rozprávania, ktoré sa začína opisom stvorenia sveta nemuselo robiť poslucháčom veľké problémy. Tí jednoduchí ho prijímali s úctou a tí vzdelaní mohli mať prehľad o rôznych mýtoch a rozpravách, ktoré opisovali vznik sveta, či už mytologicky alebo filozoficky.
Dnešná situácia je veľmi odlišná. Náš moderný vedecký svet odsunul biblické rozprávanie do sféry dávnych predstáv, ktoré stratili reálny základ, nakoľko náš pohľad na svet a jeho pôvod sa pomocou vedeckých poznatkov radikálne zmenil. A tak mnohí adepti kresťanskej viery, ktorí majú svoje ľudsko-existenciálne dôvody pre prijatie viery, narážajú na ťažkosť ako dať do súladu svoj pohľad na svet a na biblické rozprávanie, ktorému majú veriť. A tu je vlastne ten problém: ako tomuto veriť, ako sa s týmto posolstvom stotožniť.
V tomto príspevku by sme chceli naznačiť niektoré dôležité perspektívy, ako sa dnes pozerať na kresťanskú vieru ohľadom stvorenia sveta a počiatkov života. Je adresovaná pre zvedavých a pre tých, ktorí si pre svoj život viery potrebujú aj v tejto oblasti urobiť trochu poriadok. Lebo mnoho súčasných ľudí povrchne odmieta uvažovať o stvorení, lebo sú pod vplyvom vedeckej propagandy, ktorá v rámci veľkého zjednodušenia odsunula tému stvorenia do oblasti úplného nezáujmu. Pevne však verím, že pomocou toho, čo si tu uvedieme, zbadáme, že téma stvorenia sveta nie je až taká nevýznamná pre život sveta a ľudí, a to aj vtedy, keby zostali neveriaci. Opierame sa o Giuseppe Tanzella-Nitti, Creazione, 2002 (Web: DISF – Documentazione interdisciplinare Scienza e fede)
Prvá skutočnosť, ktorú je treba vziať do úvahy, že kresťanská teológia používa slovo stvorenie vo veľmi špecifickom význame a to: stvorenie označuje akt vzniku niečoho z ničoho (creatio ex nihilo). Podľa našej viery Boh stvoril svet, teda povolal k existencii to, čo nie je. Stvorenie teda je odlíšené od tvorenia, uskutočňovania, formovania, vytvorenia niečoho.
Výraz stvorenie má dve podoby. Aktívnu ( hebrejské sloveso bará), ktoré nachádzame v Biblii na rôznych miestach. Samozrejme v prvom verši (Gn 1,1), potom pri opise vzniku človeka ako muža a ženy (Gn 1,27) alebo tiež vznik všetkých vecí (Gn 2,3-4; ale aj Iz 45,8) Zuajímavosťou však je, že toto sloveso nachádzame aj pri Božej spásonosnej činnosti voči svojmu ľudu (Ex 34,10: Hľa, ja uzavriem zmluvu pred všetkým tvojím ľudom. Budem robiť zázraky, aké sa nestali (neboli stvorené) na celej zemi a medzi všetkými národmi.) Božia stvoriteľská činnosť vyjadrená pomocou slovesa bará stvoriť sa používa aj pri opise stvorenia ľudského srdca (Ž 51,12; Jer 31,22). Z toho teda vidíme, že stvoriť označuje Božiu činnosť nielen čo sa týka poriadku sveta, ale aj čo sa týka poriadku spásy. Tiež z týchto poznatkov vidíme, že stvorenie nepotrebuje nijakých sprostredkovateľov a ani nejaké podriadené príčiny: iba Boh môže stvoriť.
Stvorenie nadobúda aj pasívnu podobu ako označenie výsledku stvorenia, čiže stvorenie alebo stvorenstvo. V tomto zmysle nachádzame výrazy „stvorenie oslavuje Boha“ alebo „zodpovednosť za stvorenie“ alebo „celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz.“ (Rim 8,22; tiež Hebr 9,11)
V aktívnej podobe je teda stvorenie niečo božské, radikálne a všemohúce, v druhom označuje niečo pozemské, konečné, podliehajúce skaze.
Existuje však aj tretia podoba výrazu stvorenie, alebo lepšie povedané tretí spôsob hovorenia o stvorení a to, že stvorenie môžeme rozumieť ako vzťah, teda ako pokračujúcu rozhodujúcu závislosť toho, čo jestvuje od svojho Stvoriteľa. Teda, že Stvoriteľ nielen veci stvoril a necháva ich tak, ale má k nim vzťah a veci jestvujú len preto, lebo ich on necháva/udržuje v existencii. Tento pojem stvorenia nadobúda osobitný význam pre vzťahy medzi teológiou, filozofiou a vedou. Toto je príspevok kresťanskej filozofie, ktorý rozvinul najmä Tomáš Akvinský. V istom zmysle teda môžeme povedať, že Boh nestvoril svet voľakedy, ale stvorenie je akt, ktorý sa odohráva teraz.
Kresťanský pojem stvorenia udržuje rovnováhu medzi aktívnou a pasívnou podobou stvorenia. Biblické zjavenie ponúka veľmi jasne základné rozlíšenie medzi nekonečnosťou Stvoriteľa a konečnosťou stvorenia, medzi večnosťou Boha a časovosťou sveta a stvorenie ako vzťah je zase schopné nastoliť pravdivé prepojenie medzi stvoriteľom a stvorením (prírodou), bez toho, aby zriedila božstvo Stvoriteľa, alebo prisudzovala božský rozmer stvorenej prírode.
Pojem stvorenia vstúpil aj do vedy.
V roku 1952 vychádza prvá zo série kníh (G. Gamow, The creation of the Universe, New York), ktorá v rámci kozmológie chce vedecky riešiť problém pôvodu sveta. Bola to diskusia o fyzicko-matematických modeloch a ich možnostiach priblížiť niečo z počiatkov sveta vo všeobecnosti. Taktiež je dobré si pripomenúť, že mnohí spájajú pojem stvorenia s termínom Big Bang. Teórie Big Bengu poznáme od roku 1922 (Friedmann), významne prispel aj Lemaitre. Aj v iných typoch kozmologických modelov sa používa slovo stvorenie. Oproti tomu je potrebné vziať na vedomie, že kozmologický model vypracovaný Hartlom a Hawkingom (Od Big Bangu k čiernym dieram) sa usiluje prekonať pojem stvorenia, lebo nepredpokladá počiatočnú singularitu vesmíru. Vypracovali tzv. self-conteined vesmír, teda svet, ktorý sa obsahuje sám v sebe a je sebestačný. Autori si potom kladú otázku, či v prípade platnosti tohto modelu môžeme ešte mať miesto pre Stvoriteľa. Zaujímavé sú aj použitia a paralely stvorenia v oblasti fyziky a biológie.
Biblická náuka o stvorení
Konfrontácia kresťanskej viery a prírodných vied v oblasti debaty o stvorení prebiehajú väčšinou na tému šiestich dní stvorenia ako sú popísané v prvej kapitole knihy Genezis. Napriek tomu, že táto rozprava je veľmi známa a mala najväčší kultúrny dopad na uvažovanie o pôvode sveta, tento prístup je z hľadiska biblickej náuky veľmi neúplný. O stvorení máme v Biblii veľmi významné state v knihe Žalmov, v knihe Jóbovej, v knihe Múdrosti, Prísloví, u prorokov Izaiáša a Jeremiáša a tiež v Novom zákone, v Jánovej teológii a v Pavlových listoch. Prílišné jednostranné zameranie na prvé kapitoly knihy Genezis môže nadobudnúť tendenciu vytiahnuť z nich viac než obsahujú a podľahnúť tak dvom nebezpečenstvám pri ich interpretácii: fundamentalizmu a konkordizmu. V prvom prípade sa snažíme držať textu a odmietame výsledky vedy, lebo sa nezhodujú s našou interpretáciou tohto textu; v druhom prípade sa zase usilujeme interpretovať výsledky vedy tak, aby zodpovedali obsahu biblického textu (napr. hovoriť o 6 geologických obdobiach vývoja zeme lebo 6 dní stvorenia). Pre dobrú interpretáciu biblickej náuky o stvorení je potrebné, aby sme, okrem vnímania troch aspektov stvorenia ako sme ich spomenuli vyššie, prijali jednu dôležitú zásadu výkladu (=hermenutické pravidlo): Písmo hovorí o stvorení sveta preto, aby ukázalo ľuďom tvár Stvoriteľa a to, aké sú vzťahy medzi ním a človekom (a len sekundárne vzťahy medzi človekom a prírodou), zatiaľčo vedecké poznávanie je zamerané na samotné stvorenie a skúmajú svet ako taký. Keď Písmo hovorí o svete, opiera sa o to, čo v prírode staroveký človek pozoroval a na svojej úrovni poznal. Posolstvo Biblie je teologické a antropologické, teda chce nám hovoriť o Bohu a o človekovi. Poznanie prírody je z hľadiska Biblie relatívne. Keď tieto skutočnosti do Biblie vstupujú, nie je to pre to, aby nám prezradili niečo o svete ako takom. Nevnímanie tejto skutočnosti nás priviedlo do situácie, že teológovia opustili tému stvorenia, lebo prírodné vedy nám hovoria o tom, ako vznikol svet. Je však potrebné, vidiac tie rozmery stvorenia, naďalej uvažovať o význame stvorenia z hľadiska jeho existenciálnych, spásonosných, náboženských a etických rozmerov. V skutku viera v stvorenie a v Boha Stvoriteľa je integrálnou súčasťou kresťanskej viery, lebo „keď prestaneme veriť, že Boh má svoj reálny vzťah k tomuto svetu, ak svet nie je súčasťou Božieho projektu, tak viera stráca svoje základy a stane sa len neistým citom.“ (J. Ratzinger, Avvenire 28.12.1993)
Myslím, že tieto riadky stačia na to, aby sme kohokoľvek, aj neveriaceho človeka uviedli do skutočnosti, že kresťanská viera môže dôstojne uvažovať o tajomstve stvorenia a že to má veľký význam aj v dobe veľkých vedeckých objavov a nových pohľadov na vesmír i ľudský život. Pre veľkých vedátorov prikladám bibliografiu uvedenú v článku na internete, z ktorého sme čerpali. Preklad je voľný a krátený.
Dokumenty katolíckej Cirkvi vzhľadom na náuku o stvorení :
Concilio di Nicea, DH 125; Concilio di Costantinopoli, DH 150; I Sinodo di Toledo, DH 188; Concilio Lateranense IV, DH 800; Concilio di Firenze, DH 1330-1333; Concilio Vaticano I, DH 3001-3003, 3021-3025; DH 3512-3519; Gaudium et spes, 14, 34, 36, 39, 57; Giovanni Paolo II, Io credo. In Dio creatore del cielo e della terra, Catechesi del mercoledi, III, a cura di S. Maggiolini, Piemme, Casale Monferrato 1987, pp. 6-39.
Bibliografia:
Filosofia e teologia: L SCHEFFCZYK, Die Schöpfung und Vorsehung, „Handbuch der Dogmengeschichte“, vol. II, 2a, Herder, Freiburg i.B. 1963; E. GILSON, Elementi di filosofia cristiana, Morcelliana, Brescia 1964, cap. VII: „L’essere e la creazione“, pp. 239-267; J. DANIELOU, In principio: Genesi 1-11, Morcelliana, Brescia 1965; D. O’CONNOR, F. OAKLEY, Creation: the Impact of an Idea, C. Scribner’s Sons, New York 1969; J. AUER, Il mondo come creazione, Cittadella, Assisi 1977; C. CARDONA, El acto de ser y la acción creatural, „Scripta theologica“ 10 (1978), pp. 1081-1096; L. BOUYER, Cosmos. Le monde et la glorie de Dieu, Cerf, Paris 1982; G. COLOMBO, Creazione, in NDT, 19823, pp. 184-210; P. GISEL, La creazione. Saggio sulla libertà e la necessità, la storia e la legge, l’uomo, il male e Dio, Marietti, Genova 1987; J. RATZINGER, Creazione e peccato, Paoline, Cinisello Balsamo 1987; GIOVANNI PAOLO II, Uomo e donna lo creò. Catechesi sull’amore umano, Città Nuova, Roma 1987a; GIOVANNI PAOLO II, Io credo in Dio, Creatore del cielo e della terra. Catechesi del mercoledi, Piemme, Casale Monferrato 1987b; J. SANGUINETI, La filosofia del cosmo in Tommaso d’Aquino, Ares, Milano 1987; J.L. RUIZ DE LA PEÑA, Teologia della creazione, Borla, Roma 1988; R. GERARDI (a cura di), La creazione, Dio, il cosmo, l’uomo, Studium, Roma 1990; A. GANOCZY, Dottrina della creazione, Queriniana, Brescia 1992; S. MURATORE, Dalla ricerca delle origini alla questione del principio: Tommaso d’Aquino, in „La creazione. Oltre l’antropocentrismo?“, a cura di P. Giannoni, Messaggero, Padova 1993, pp. 239-270; J.H. NICOLAS, Synthèse dogmatique. Complément: de l’Univers à la Trinité, Beauchesne, Paris 1993; G. MAY, Creatio ex nihilo. The Doctrine of Creation „Out of Nothing“ in Early Christian Thought, T&T Clark, Edinburgh 1994; A. PÉREZ DE LABORDA, Pour une dogmatique de l’acte de création, „Revue Théologique de Louvain“ 26 (1995), pp. 425-449; P. O’CALLAGHAN, Il realismo e la teologia della creazione, „Per la Filosofia“ 12 (1995), pp. 98-110; C. WESTERMANN, Genesi, Piemme, Casale Monferrato 1995; A. GESCHÉ, Il cosmo, San Paolo, Cinisello Balsamo 1997; J. MORALES, Creation Theology, Four Courts, Dublin 1998.
Vzťak k vedám: O. SEMMELROTH, Die Welt als Schöpfung: zwischen Glauben und Naturwissenschaft, J. Knecht, Frankfurt 1962; W.A. WALLACE, Aquinas on Creation: Science, Theology and Matters of Facts, „The Thomist“ 38 (1974), pp. 485-523; M.-J. NICOLAS, Evoluzione e cristianesimo, Massimo, Milano 1978; A. PEACOCKE, Creation and the World of Science, Clarendon, Oxford 1979; E. MCMULLIN (a cura di), Evolution and Creation, Univ. of Notre Dame Press, Notre Dame (IN) 1985; W. PANNENBERG, The doctrine of creation and modern science, „Zygon“ 23 (1988), pp. 3-31; M. ARRANZ RODRIGO,Interpretación agustiniana del relato genesíaco de la creación, „Augustinus“ 33 (1988), pp. 47-56; C. ISHAM, Creation of the Universe as a Quantum Process, in „Physics, Philosophy and Theology. A Common Quest for Understanding“ a cura di R. Russell, W. Stoeger, G. Coyne, LEV and Univ. of Notre Dame Press, Città del Vaticano 1988, pp. 375-408; C. SCHÖNBORN, Catechesi della creazione e teoria dell’evoluzione, „Communio“ 15 (1988), pp. 30-46; G. TANZELLA-NITTI, Cosmologia e domande ultime: commenti sul confronto fra evoluzione del cosmo e teologia cristiana della creazione, „Giornale di Astronomia“ 17 (1991), pp. 93-98; S. JAKI, Genesis I through the Ages, Thomas More Press, London 1992; A. STRUMIA, Il problema della creazione e le cosmologie scientifiche, „Divus Thomas“ 1 (1992), pp. 82-94;G. TANZELLA-NITTI, Origins, Time and Complexity: A Comment on the Relation between Christian Theology of Creation and Contemporary Cosmology, „Origins, Time, Complexity“, a cura di G. Coyne e K. Schmitz-Moormann, Labor et Fides, Geneva 1994, vol. II, pp. 26-36; J.J. SANGUINETI, La creazione nella cosmologia contemporanea, „Acta Philosophica“ 4 (1995), pp. 285-313; J.M. MALDAMÉ,Cristo e il cosmo. Cosmologia e teologia, San Paolo, Cinisello Balsamo 1995; G. TANZELLA-NITTI, Nature as Creation, „Philosophy in Science“ 6 (1995), pp. 77-95; J.M. MALDAMÉ, Évolution et création, „Revue Thomiste“ 96 (1996), pp. 575-616; J. ZYCINSKI, Metaphysics and Epistemology in Stephen Hawking’s Theory of the Creation of the Universe, „Zygon“ 31 (1996), pp. 269-284; C.B. KAISER,Creational Theology and the History of Physical Science: The Creatonist Tradition from Basil to Bohr, Brill, Leiden 1997; G. TANZELLA-NITTI, The Aristotelian-thomistic Concept of Nature and the Contemporary Scientific Debate on the Meaning of Natural Laws, „Acta Philosophica“ 6 (1997), pp. 237-264; J. LADRIÈRE, ET AL., De l’émergence à la création. Regards croisés, „Mélanges de Science Religieuse“ 55 (1998); S. COTTA, L’evoluzionismo scientifico e il creazionismo in sant’Agostino, „Studium“ 94 (1998), pp. 280-293; G. TANZELLA-NITTI, Visione realista dell’universo e teologia della creazione, „Giornale di Astronomia“ 25 (1999), pp. 14-20.