grachsdb

Don Bosco zanechal svojím synom saleziánom, a dnes aj celej saleziánskej rodine i Cirkvi, rozpravu, v ktorej nás oboznámil s obsahom svojho sna, ktorý mal ako deväť ročný chlapec. Salezián, Don A. Bozzolo, profesor systematickej teológie a dnes dekan Saleziánskej pápežskej univerzity v Ríme napísal o tomto sne štúdiu, ktorá sa nachádza súbornom diele viacerých autorov o duchovnej skúsenosti a výchovnej múdrosti ukrytej v snoch dona Bosca. (I sogni di don Bosco. Esperienza spirituale e sapienza educativa, LAS, Roma 2017).

Sen z deviatich rokov

Nasledovný text sa mierne odlišuje od textu uverejneného v diele Spomienky Jána Bosca, Don Bosco, 2005, nakoľko sa opiera o o kritický text podľa Antonio Da Silva Ferreira ISS, Fonti, Serie prima, 4. Roma – LAS 1991. Naše spomienky Jána Bosca z roku 2005 sú prekladom textu Teresia Bosca, ktorý predložil sen do hovorovej reči. Hlavné odlišnosti sú hrubo vytlačené.

V tom čase som mal sen. Vryl sa mi hlboko do pamäti na celý život. Snívalo sa mi, že som blízko domu na širokom dvore. Zabávalo sa tu mnoho chlapcov. Daktorí sa smiali, iní sa hrali a mnohí aj kliali. Keď som počul toto rúhanie, vrhol som sa na nich. Chcel som ich umlčať slovami i päsťami.

Tu sa zjavil vznešený muž v dôstojnom oblečení. Celý bol zahalený do bieleho plášťa. Tvár mu tak žiarila, že sa nedalo do nej ani pozrieť. Oslovil ma menom a rozkázal mi, aby som sa postavil na čelo týchto chlapcov. A dodal:

Nie bitkou, ale dobrotou a láskou si musíš získať týchto svojich priateľov. Ihneď im začni učiť o škaredosti hriechu a o vzácnosti čnosti. 

Zmätený a prestrašený som sa vyhováral, že som len úbohý chlapec bez vedomostí, neschopný hovoriť o náboženstve takýmto chlapcom. V tej chvíli sa chlapci prestali ruvať, vykrikovať a preklínať a zhromaždili sa okolo toho, ktorý rozprával. Úplne bez rozmyslenia zo mňa vyšlo:

 – Kto ste, povedal som, že mi rozkazujete takú nemožnú vec?

– Práve preto – odpovedal – že sa ti tieto veci zdajú také nemožné, musíš ich urobiť možnými tým, že poslúchneš a nadobudneš si vedomosti.

 – Kde a akými prostriedkami si budem môcť nadobudnúť vedomosti? 

– Dám ti učiteľku, pod ktorej vedením sa staneš múdrym, a bez ktorej sa každá múdrosť stane hlúposťou. 

– Ale ktože ste vy, ktorý sa so mnou rozprávate týmto spôsobom?

– Som Synom tej, ktorú ťa tvoja matka naučila pozdravovať trikrát denne. 

– Moja matka mi vždy hovorieva, aby som sa bez jej dovolenia nestýkal s neznámymi. Povedzte mi teda vaše meno.

– Na moje meno sa spýtaj mojej matky. 

V tej chvíli som zbadal vedľa neho vznešenú pani, odetú žiarivým plášťom ako by bol samá jagavá hviezda. Keď videla, že môj zmätok rastie, zakývala mi, aby som sa priblížil, chytila ma dobrotivo za ruku a povedala mi: 

– Pozri sa. 

Obrátil som svoj zrak a videl som, že všetci tí chlapci zrazu zmizli. Miesto nich som videl mnoho kozliat, psov, mačiek, medveďov a iných zvierat.

– Hľa, toto je tvoje pole, hľa, tu je (miesto), kde musíš pracovať. Buď pokorný, silný a statočný a čo vidíš, že sa teraz deje s týmito zvieratami, musíš urobiť s mojimi synmi. Obzrel som sa znova a miesto tých divých zvierat sa tu objavili dobrotivé baránky, ktoré pobehovali a poskakovali okolo tohto muža a panej a radostne bľačali na ich počesť. Pustil som sa – stále vo sne – do plaču a prosil som toho muža, aby ráčil hovoriť tak, aby som rozumel, lebo som vôbec nevedel, čo všetky tieto veci majú znamenať. Vtedy mi Ona položila ruku na hlavu a povedala: 

– Časom všetko pochopíš. 

Len čo to vyriekla, prebudil ma akýsi hrmot a všetko zmizlo. 

Bol som ohromený. Zdalo sa mi, že ruky dotlčené od úderov, ktoré som rozdával na všetky strany, ma bolia, a že tvár mi horí od zaúch, ktoré som dostal. A potom ten muž, tá žena, a veci, ktoré boli povedané a ktoré som počul – to všetko mi natoľko zamestnalo myseľ, že som v tej noci už nebol schopný zaspať. Ráno som hneď svoj sen vyrozprával najprv bratom a potom matke a starej mame. Bratia sa mi vysmiali. Každý si sen vykladal po svojom: 

– Budeš pastierom oviec alebo baranov – povedal Giuseppe.

– Ktovie či sa nestaneš kňazom – rozmýšľala matka. 

– Budeš vodcom zbojníkov – uštipačne dodal Antonio. 

– Snom netreba veriť – rozriešila všetko nakoniec stará mať, ktorá vedela veľa o teológii a nevedela ani čítať ani písať. 

Tak som si to myslel aj ja. Ale na sen som predsa len zabudnúť nemohol. Veci, ktoré vám vyrozprávam na týchto stránkach vám vysvetlia prečo. Nikdy som s nikým už o tom nehovoril a moji príbuzní na to zabudli. Ale keď som v roku 1858 prišiel do Ríma, aby som pápežovi povedal, že zamýšľam založiť saleziánsku kongregáciu, pápež chcel, aby som mu dopodrobna vyrozprával všetko, čo by malo čo len zdanie nadprirodzena. Tak som prvýkrát porozprával svoj sen, ktorý som mal medzi deviatym a desiatym rokom. Pápež mi prikázal, aby som to všetko doslovne napísal so všetkými podrobnosťami. Bude to – povedal mi – synom tvojej kongregácie na povzbudenie.

„Don Bosco považoval sen z deviatich rokov za ten najvýznamnejší vo svojom osobnom živote a za najrozhodujúcejšiu pre celé svoje poslanie“. Vo svojich Spomienkach píše, že „tento sen sa mu vryl do pamäti na celý život.“ Pozrime sa teda spoločne zmienky samotného dona Bosca a svedectvá jeho prvých spoločníkov, ktoré nám dokumentujú pravdivosť tejto skutočnosti. Okrem samotného vyrozprávania sna a jeho prijatia v rodine (Spomienky Jána Bosca, s. 15-17) don Bosco uvádza:

  • Končil som humanitnú triedu. Aj pre mňa prišiel čas vážne sa zamyslieť, čo budem robiť vo svojom živote. Sen z Becchi sa mi navždy vryl do pamäti. A musím povedať, že sa mi dakoľkokrát zopakoval a opakoval sa vždy jasnejšie. Ak som chcel veriť tomuto snu, mal by som sa stať kňazom. A ku kňazstvu som mal aj určitý sklon. Ale snom som veriť nechcel. A potom spôsob, ako som žil, určité návyky, ktoré som si osvojil i celkový nedostatok čností, ktoré kňaz potrebuje, vyvolávali vo mne neistotu. Bolo to veľmi ťažké rozhodovanie. (Spomienky Jána Bosca, s. 56-57)
  • Keď som sa (*Don Bosco ako novokňaz) blížil k miestam, kde som prežil svoj chlapčenský vek a zbadal som miesto svojho sna z deviatich rokov, nevedel som zadržať svoje dojatie. Povedal som: Aké podivné sú cesty božej Prozreteľnosti! Boh naozaj pozdvihol zo zeme chudobného chlapca a povýšil ho medzi svojich najmilších. (Spomienky Jána Bosca, s. 85)
  • Nikdy som s nikým už o tom nehovoril a moji príbuzní na to zabudli. Keď som však v roku 1858 prišiel do Ríma, aby som pápežovi povedal, že zamýšľam založiť saleziánov, pápež chcel, aby som mu dopodrobna vyrozprával všetko, čo by malo čo len zdanie nadprirodzena. Tak som prvýkrát porozprával svoj sen, ktorý som mal medzi deviatym a desiatym rokom. Pápež mi odporúčal, aby som to všetko presne napísal so všetkými podrobnosťami. Bude to – povedal mi – saleziánom na povzbudenie. (Spomienky Jána Bosca, s. 17)
 

Don Bozzolo vo svojom texte uvádza: „Hoci don Bosco dostal povzbudenie od Pia IX v roku 1858, aby sen sprístupnil, či už pre množstvo práce alebo aj pre nejaké iné dôvody, s uverejnením tohto sna pre svojich synov meškal. V roku 1867, pri novej návšteve Pia IX. Bol k tomu znovu vyzvaný. Ale až v roku 1873 začína písať Memorie dell’Oratorio (=Spomienky Jána Bosca), ktorých redakciu zveril donovi G. Bertovi a vieme, že text bol redigovaný a upravovaný až do roku 1879. Vidíme teda, že medzi snom (1824) a jeho definitívnou redakciou je takmer 50 rokov“ … Je pravda, že problematika vyrozprávania sna a veľká časová vzdialenosť medzi jeho udalosťou a jeho napísaním (= 50 rokov) vytvára otáznik o jeho „nadprirodzenosti“, otázku o tom, či tento sen bol reálnou skutočnosťou alebo je z veľkej časti len symbolickou konštrukciou dona Bosca a jeho skúsenosti v dospelosti. „Som presvedčený, píše don Bozzolo, že zodpovedanie týchto otáznikov je veľmi dôležité, aby sa tento tak vzácny text neocitol na periférii pozornosti kvôli tomu, že bude považovaný za romantickú rozpravu alebo za text „povzbudivej literatúry“ napísaný donom Boscom v dospelosti na základe svojej skúsenosti … Už niekoľko rokov som sa pokúšal konfrontovať s týmito otázkami  na základe štúdia sa odvažujem predložiť niekoľko ciest, ktoré vedú k odpovediam na vyššie uvedené otázky.“

Štúdia dona Bozzola sa skladá z dvoch častí. Prvá sa venuje komplexnému teologickému a filozofickému pohľadu na sny a ich na hermeneutické otázky. Toto je odborný text, ktorému sa nebudeme zvlášť venovať. V nasledujúcich príspevkoch sa zoznámime s podrobnou analýzou textu sna, ktorá nám umožní objaviť viaceré zaujímavé posolstvá ukryté v tomto texte a tiež si priblížime niektoré teologicko-duchovné línie sna, ktoré môžu byť veľkou inšpiráciou pre náš saleziánsky život.

Šesť verzií

Text sna nachádzame v saleziánskej tradícii v rôznych, až v šiestich redakciách.

  1. Sen, tak ako ho nachádzame v Spomienkach Jána Bosca.
  2. Svedectvo dona Cagliera v procese kanonizácie: počul ho od dona Bosca ako ho rozprával po svojej návšteve u pápeža v roku 1858 a zapísal si ho.
  3. Verzia od dona Barberisa, saleziána dôverne blízkeho donovi Boscovi.
  4. Verzia Giuseppeho Turca (priateľa dona Bosca z detstva), ktorú však nepriamo prerozprával niekto tretí a prebral ju don Lemoyne (autor prvých zväzkov Memorie biografichedi don Bosco).
  5. Verzia dona Ruu, ktorý ju mal od Lucie Turcovej, sestry Giuseppeho Turca. Tiež ju vypovedal na procese svätorečenia.
  6. Verzia samotného Giuseppeho Turca, podľa jeho výpovede v procese svätorečenia. 

Z tohto dôvodu bolo potrebné stanoviť kritický text.

Chvíľa, keď don Bosco "všetko pochopil"

To, že don Bosco až do konca života považoval svoj sen za niečo centrálne potvrdzuje dobre zdokumentovaná epizóda z jeho posledného pobyt v Ríme:

„Don Bosco sa nachádza v Ríme, aby sa zúčastnil slávnostnej posviacky kostola Najsvätejšieho Srdca, ktorý sa podujal dokončiť na prosbu Leva XIII. Ráno 16. mája 1887, keď slúžil sv. omšu v tomto kostole pri oltári Márie Pomocnice, viac krát sa počas nej zastavil kvôli dojatiu a plakal. V sakristii po omši bol už pokojný ako zvyčajne. Don Viglietti jeho sekretár, ktorý mu asistoval pri omši sa pýtal dona Bosca na dôvody jeho dojatia a palču. Odpovedal mu: „Mal som … pred očami scénu, ktorú som videl v sne o Kongregácii, ktorý som mal ako deväť ročný a jasne som videl mojich bratov i moju matku, ako sme o tom sne hovorili a ako sa naň vypytovali.“ “ (C.M. Viglietti, Cronaca di don Bosco. Prima redazione (1885-1888). Introduccion, texto critico y notas por Pablo Marin Sanchez, LAS, Roma 2009, 207.)

Don Bosco teda na konci svojho života napokon pochopil plný význam posolstva, ktoré mu bolo komunikované týmto snom, keď mu závere vznešená pani hovorí: Na svoj čas všetko pochopíš. Rozprávajúc túto epizódu don Ceria poznamenáva : “prešlo 62 rokov húževnatej práce, obiet a bojov od toho dňa a náhle osvietenie mu zjavilo, že v posvätení kostola Božského Srdca v Ríme, spočíva zavŕšenie jeho poslania, ktoré bolo tajomne naznačené na začiatku jeho života.“ (Memorie biografiche XVIII, 341)