Sen dona Bosca z deviatich rokov (1)

V tom čase som mal sen. Vryl sa mi hlboko do pamäti na celý život. Snívalo sa mi, že som blízko domu na širokom dvore. Zabávalo sa tu mnoho chlapcov. Daktorí sa smiali, iní sa hrali a mnohí aj kliali. Keď som počul toto rúhanie, vrhol som sa na nich. Chcel som ich umlčať slovami i päsťami.

Tu sa zjavil vznešený muž v dôstojnom oblečení. Celý bol zahalený do bieleho plášťa. Tvár mu tak žiarila, že sa nedalo do nej ani pozrieť. Oslovil ma menom a rozkázal mi, aby som sa postavil na čelo týchto chlapcov. A dodal:

– Nie bitkou, ale dobrotou a láskou si musíš získať týchto svojich priateľov. Ihneď im začni učiť o škaredosti hriechu a o vzácnosti čnosti. 

Zmätený a prestrašený som sa vyhováral, že som len úbohý chlapec bez vedomostí, neschopný hovoriť o náboženstve takýmto chlapcom. V tej chvíli sa chlapci prestali ruvať, vykrikovať a preklínať a zhromaždili sa okolo toho, ktorý rozprával. Úplne bez rozmyslenia zo mňa vyšlo:

 – Kto ste, povedal som, že mi rozkazujete takú nemožnú vec?

– Práve preto – odpovedal – že sa ti tieto veci zdajú také nemožné, musíš ich urobiť možnými tým, že poslúchneš a nadobudneš si vedomosti.

 – Kde a akými prostriedkami si budem môcť nadobudnúť vedomosti? 

– Dám ti učiteľku, pod ktorej vedením sa staneš múdrym, a bez ktorej sa každá múdrosť stane hlúposťou. 

– Ale ktože ste vy, ktorý sa so mnou rozprávate týmto spôsobom?

– Som Synom tej, ktorú ťa tvoja matka naučila pozdravovať trikrát denne. 

– Moja matka mi vždy hovorieva, aby som sa bez jej dovolenia nestýkal s neznámymi. Povedzte mi teda vaše meno.

– Na moje meno sa spýtaj mojej matky. 

V tej chvíli som zbadal vedľa neho vznešenú pani, odetú žiarivým plášťom ako by bol samá jagavá hviezda. Keď videla, že môj zmätok rastie, zakývala mi, aby som sa priblížil, chytila ma dobrotivo za ruku a povedala mi: 

– Pozri sa. 

Obrátil som svoj zrak a videl som, že všetci tí chlapci zrazu zmizli. Miesto nich som videl mnoho kozliat, psov, mačiek, medveďov a iných zvierat.

– Hľa, toto je tvoje pole, hľa, tu je (miesto), kde musíš pracovať. Buď pokorný, silný a statočný a čo vidíš, že sa teraz deje s týmito zvieratami, musíš urobiť s mojimi synmi. Obzrel som sa znova a miesto tých divých zvierat sa tu objavili dobrotivé baránky, ktoré pobehovali a poskakovali okolo tohto muža a panej a radostne bľačali na ich počesť. Pustil som sa – stále vo sne – do plaču a prosil som toho muža, aby ráčil hovoriť tak, aby som rozumel, lebo som vôbec nevedel, čo všetky tieto veci majú znamenať. Vtedy mi Ona položila ruku na hlavu a povedala: 

– Časom všetko pochopíš. 

Len čo to vyriekla, prebudil ma akýsi hrmot a všetko zmizlo. 

Bol som ohromený. Zdalo sa mi, že ruky dotlčené od úderov, ktoré som rozdával na všetky strany, ma bolia, a že tvár mi horí od zaúch, ktoré som dostal. A potom ten muž, tá žena, a veci, ktoré boli povedané a ktoré som počul – to všetko mi natoľko zamestnalo myseľ, že som v tej noci už nebol schopný zaspať. Ráno som hneď svoj sen vyrozprával najprv bratom a potom matke a starej mame. Bratia sa mi vysmiali. Každý si sen vykladal po svojom: 

– Budeš pastierom oviec alebo baranov – povedal Giuseppe.

– Ktovie či sa nestaneš kňazom – rozmýšľala matka. 

– Budeš vodcom zbojníkov – uštipačne dodal Antonio. 

– Snom netreba veriť – rozriešila všetko nakoniec stará mať, ktorá vedela veľa o teológii a nevedela ani čítať ani písať. 

Tak som si to myslel aj ja. Ale na sen som predsa len zabudnúť nemohol. Veci, ktoré vám vyrozprávam na týchto stránkach vám vysvetlia prečo. Nikdy som s nikým už o tom nehovoril a moji príbuzní na to zabudli. Ale keď som v roku 1858 prišiel do Ríma, aby som pápežovi povedal, že zamýšľam založiť saleziánsku kongregáciu, pápež chcel, aby som mu dopodrobna vyrozprával všetko, čo by malo čo len zdanie nadprirodzena. Tak som prvýkrát porozprával svoj sen, ktorý som mal medzi deviatym a desiatym rokom. Pápež mi prikázal, aby som to všetko doslovne napísal so všetkými podrobnosťami. Bude to – povedal mi – synom tvojej kongregácie na povzbudenie.