O podstate a dôležitosti nádeje

Kultúra, v ktorej žijeme znehodnotila nádej

Jedným zo znakov našej súčasnej kultúry je to, že moderné myslenie postavené na vedeckom pokroku umiestnilo svoju nádej do toho, čo sme schopní vyriešiť, dosiahnuť a urobiť v náš prospech. A nakoľko sa toho tak veľa podarilo, nádej v kresťanskom zmysle, ktorá očakáva svoje naplnenie vo večnosti, bola odmietnutá. Nádej, ktorá v sebe obsahuje neistotu, sa považuje za niečo druhotné, určené pre ľudí v depresii, v ťažkých situáciách. Vzniklo teda presvedčenie, že človek úspešný a schopný nádej nepotrebuje, on má svoje istoty a svoje naplnenie.

Všeobecná kríza nádeje – isté postrehy psychoanalýzy

Mons. Derio spomína knihu francúzskych autorov (Benasayag M., Schmit G, Les passions tristes, La Découverte, 2020), ktorí okrem filozofie sú odborníkmi v psychoanalýze a psychiatrii. Nadpis (niečo ako Smutné vášne) prebrali od filozofa moderných čias, B. Spinózu, ktorý týmto termínom označoval pocity človeka v situáciách bezmocnosti a neistoty. V takýchto situáciách sa človek uzatvára do seba a vidí celý svet ako niečo, čo ho ohrozuje.

Autori tejto knihy, hovorí mons. Dério, sledujúc mnohé prípady ľudí, ktorí sú v kríze a v ťažkých stavoch, dospeli k presvedčeniu, že neschopnosť ľudí je len dôsledkom iného, globálneho stavu spoločnosti, totiž, že mnohí ľudia v našej modernej a komplexnej spoločnosti sa cítia ako na loďke, kde musia veslovať, veslovať a veslovať, ale bez toho, aby vedeli o nejakom prístave, kam sa máme dostať.

Všeobecná kríza nádeje – Nietzscheho odkaz

Nietzsche – povedané veľmi synteticky – nám všetkým povedal, že Boh je mŕtvy. Neexistuje nič za viditeľnými vecami (koniec metafyziky), neexistuje nijaký Stvoriteľ, nijaký vopred určený plán pre tento svet. Teda človek sa má stať stvoriteľom. Nádej človeka je v tom, čo chce, sila našej vôle je to jediné, na čo sa máme zamerať. To, čo my chceme, čo dokážeme, o čo sa usilujeme, to je jediné, v čo človek môže dúfať.

Nietzsche, prostredníctvom filozofie, veľmi silne zasiahol život sveta. Je zaujímavé, že aj umenie pod jeho vplyvom nadobudlo zvláštnu podobu, v ktorej sa už nezameriava na priblíženie krásy (stvoreného) sveta, ba umelecké diela už nie sú povinné ani mať či hľadať nejaký zmysel. Ide len o tvorivosť, o čistú tvorivosť.

Aj náboženské myslenie je poznačené touto Nietzscheho predstavou: často vzniká náboženské prežívanie odtrhnuté od Boha, náboženstvo ako moja tvorivosť, ako to, čo ja chcem.

Nakazení kultúrou tohto sveta

Mons. Dério upozorňuje na jednu veľmi dôležitú skutočnosť: naše reflexie a postupy v Cirkvi sú nezriedka nakazené kultúrou, v ktorej žijeme: „Aj v našej pastoračnej činnosti, v našom živote Cirkvi často upíname naše istoty na to, aby bolo všetko dokonale zorganizované, aby všetko dobre fungovalo. Teda naša nádej sa prakticky redukuje na tieto istoty …  Ani Cirkev nemôže vytláčať kresťanskú nádej, to sa stáva, keď do jej dokonalosti a bezchybnosti vkladáme svoje nádeje … Naše kázanie a katechizácia potom hovoria veľa o tom, akí máme byť, ako máme fungovať, ale málo sa venujú veľkým ľudským otázkam“. Môžeme tu dodať: Bojíme sa ľuďom predostierať nedosiahnuteľné skutočnosti, lebo svet nás práve v tejto oblasti kruto vysmial a obvinil. Môžeme sa však vzdať veľkej nedosiahnuteľnej nádeje a zostať kresťanmi?

„Pod vplyvom súčasnej kultúry“ hovorí biskup z Pinerola,  „sa naša pastoračná činnosť, kázanie, katechizácia často zameriavajú len na jednotlivca, úplne podvedome povzbudzujeme/vedieme veriacich ako jednotlivcov, ktorí majú hľadať šťastie pre seba.

Podvedome sme prijali videnie človeka ako indivídua a nie ako subjektu. Moderný človek veľmi často hovorí: ja, môj svet, moje šťastie. Takto sa javí ako indivíduum, niekto oddelený od ostatných, niekto, kto nepotrebuje ostatných k svojmu osobnému šťastiu. Človek ako subjekt, to je človek vo vzťahoch, človek, ktorý vie, že rodina, priatelia, spoločnosť sú nielen vzťahy v ktorých nutne existuje, ale vníma ich aj ako bez ktorých nemôže existovať, dosiahnuť svoje naplnenie. Indivíduum je zamerané na seba a buduje šťastie pre seba.

Často zabúdame pripomínať a poukazovať na to, že naše šťastie nie je len v nás samých, ale  s inými, pre iných a tiež v niekom Inom.

Deformácia kresťanskej nádeje

Jednoducho sme prestali byť ľuďmi túžby, lebo predmetom našich nádejí a zredukovali sme nádej na naplnenie našich potrieb. Túžba obsahuje v sebe niečo veľké, nedosiahnuteľné – súčasná kultúra to však zavrhla a predkladá nám niečo iné: vlož svoju nádej do toho, čo môžeš dosiahnuť, do toho, že sa môžeš nasýtiť, že môžeš vlastniť. Avšak túžba je niečo, čo treba neustále živiť, filozof Lacan hovorí, túžba je niečo, čo sa nikdy totálne nenaplní.  Túžbu treba živiť, nie naplniť, lebo túžba po láske je vždy väčšia, túžba po spravodlivosti vždy zostáva, veľké túžby sa nikdy nenaplnia, lebo vždy chceme viac. Reklamné spoty sú v tomto veľmi falošnými učiteľmi, učia nás túžiť po naplnení našich potrieb.

A je potrebné, aby sme si preverili naše postoje. Nezriedka objavíme, že sa síce voláme kresťanmi, ale naša nádej spočíva viac v zabezpečení sa na tomto svete ako v túžbe po večnosti. Sme katechéti, vychovávatelia vo viere i pastorační kňazi, ale naša činnosť a naše pôsobenie neponúka pravú nádej lebo je v otroctve modernej kultúry.

V atmosfére deformovanej nádeje sa dostávajú do krízy skutočnosti: čas, riziko a ohraničenosť.

→ Čas: na jednej strane ľudia nemajú čas, sú vyčerpaní, lebo všetko musia stihnúť. Na druhej strane nečinnosť, čakanie je pre nich stratený čas, nudný čas. Ako často aj my v cirkevných a pastoračných plánoch chceme všetko hneď, neviem spoločne čakať.

→ Riziko: všetka istota je vkladaná do istých a overených vecí. Všemožné poistenia a poistenia poisťovní dokazujú, že človek chce žiť bez rizika, v čo najväčšej istote, ktorú si chce zabezpečiť tu na zemi. Nie je mu vlastné zariskovať, ísť do neistoty. Ako ťažko niektorí kňazi alebo niektoré spoločenstvá nevedia opustiť isté zabehané spôsoby, nevedia sa odhodlať k niečomu novému.

→ Ohraničenosť (limit, obmedzenie) – tejto myšlienke sa moderný človek veľmi bráni, lebo jeho ideálom je prekonať všetky limity a mať všetko pod kontrolou. Nechce uznať, že rozhodujúce veci nemá pod kontrolou, preto robí zúfalé, kroky, aby si dokázal, že má na všetko a môže všetko. Je to nádej, ktorá sa upriamila na to, že ako človek, ako ľudstvo môže všetko, čo len chce, lebo okrem nás tu nie je nikto. Nepotrebujeme mať pocit, že sme dokonalí, bezchybní?

Existuje však krásny obraz dospelého človeka: človek, ktorý pochopil ohraničenia svojho života a neprestal túžiť a veriť na život. Vie žiť v ohraničení, vie to prijať. Moderný svet to nevie.

Téma času, rizika a ohraničenia je dosť zanedbaná v kázňach a katechézach. Bez nich však nádej neexistuje. Pastorácia, ktorá nevie riskovať – je proti nádeji.

Vzťahy nie sú pre nás skoro nič – prezentujeme sa, spomíname, čo sme dokázali, ale málokedy na prvom mieste tých, ktorí nám k tomu pomohli, to je zvyčajne na poslednom mieste. Sme prakticky viac individualisti než subjekty vzťahov. Neviem ísť niekde preto, aby sme niekoho stretli, ideme skôr preto, aby sme niečo dosiahli. Ba aj omša sa stala niečím veľmi individuálnym, idem si na omšu. Sme tam vzdialení, každý sám pre seba. Omša však bol vždy podstatne opak,  – rítus pre prežívanie spoločenstva.

Nádej je dôležitejšia než by sme si mysleli

„Nádej je podstatnou súčasťou štruktúry ľudského života, je dynamikou, ktorá hýbe ľudským duchom“. Takto sme skonštruovaní: človek potrebuje vždy niekde upierať svoju nádej, bez nádeje zomiera. Dosvedčujú to mnohí psychológovia, nielen veriaci. Napríklad E. Fromm vyhlasuje: Tam, kde skončí nádej, končí aj život.

Dôležitosť nádeje si pastoračne činní ľudia v Cirkvi často nevšímajú. Pre nich je nádej len niečo pozemské a sú ochotní sa pretekať v naháňaní sa za pozemskými nádejami, ktoré potrebujeme naplniť. Okrem toho, ako sme to už poznamenali, v zajatí individualizmu si nevšímajú kolektívny rozmer nádeje: Dúfať treba pre nich, s nimi a s ich pomocou, a ak sme veriaci aj s pomocou Neho. Nádej nie je nejaký doplnok života, ale je to životný postoj, je to štýl života, umenie žiť aj napriek neistote.

Perspektívy kresťanskej nádeje

Okrem tejto psychologickej perspektívy my kresťania sme sa dostali do kresťanskej nádeje, ktorá vychádza z evanjelia. Ak je pravda, že nádej sa rodí z dôvery, tak evanjelium je svedectvo o tom, že Bohu treba dôverovať vždy. Ježiš dôveroval otcovi v každej situácii. Aj v hodine smrti.

Dôvera nebola niečo ľahké, mať nádej tiež nie je niečo ľahké, ale dáva to silu v hodinách utrpenia a samoty. Vždy, za každých okolností je cesta vpred. A nádej nesklame/nezahanbuje, lebo Božiu lásku vlial do našich sŕdc Svätý Duch, ktorý nám bol daný. Toto je obrovská sila viery: dar nádeje, ktorá je silnejšia než všetko okolo nás. My kresťania máme darovanú nádej, ktorá nie je z nás. Nie je  len úsilím našej vôle. Duch svedčí o Kristovi a Kristus o Otcovi. Tam smerujeme.

Vnútorná dynamika viery je generovanie nádeje. Viera nie je len pripomínanie niečoho, potvrdzovanie nejakej pravdy. Ak zabudneme na túto dynamiku tak vieru len (sucho) predkladáme. Ponajviac ako niečo užitočné a vhodné pre ľudskú spoločnosť. Majme vieru, riaďme sa podľa Božích prikázaní a bude nám lepšie. To nie. „Ak rozumieme a predkladáme vieru len ako pravdy, ktoré treba uznať a veriť tak naša pastorácia je chybná. Viera musí byť predkladaná tak, aby hýbala a hýbe sa ten, v kom sa rozhorela nádej. „Nestačí teda ohlasovať evanjelium, treba ohlasovať evanjelium ako evanjelium. Niekedy môžeme hlásať kresťanstvo, ale nerobíme to kresťansky.

Nádej a sloboda

Keď teda máme takúto nádej, hovoríme celkom slobodne a otvorene (2Kor 3,12) Kto je plný nádeje, má istoty, ktoré mu nik nevezme, ten začne byť aj slobodný. Pastorácia a kázanie má mať v sebe úsilie dodávať nádej – nie ako niečo súcitné a ustráchané – ale ako niečo silné a slobodné.

Potrebujeme prejsť od hovorenia

o pravdách viery  →  k hovoreniu o tom, čo sa deje v živote plnom viery

o príkazoch viery  →  k hovoreniu o kráse viery, ktorá priťahuje

všeobecného  →  k hovoreniu k vnútru človeka a konkrétnosti jeho života

o nádeji  →  k hovoreniu o spoločnej, mojej a ich nádeji, ktorá je pozvaním

Iba takto môžeme rozumieť tú naliehavosť pápeža Františka, ktorý túži po Cirkvi vychádzajúcej, o Cirkvi, ktorá vie ponúknuť/podeliť sa so svojou nádejou.

Kresťanská nádej sa nežije v úzkom kruhu seba, kostola, farnosti – musí byť schopná vyjsť do sveta a tam sa deliť o svoju nádej.