Tretia adventná nedeľa rok B

Prvé čítanie. Prvé (aj druhé) čítanie je o radosti, preto sa aj táto tretia adventná nedeľa vola nedeľou radosti.  Prorok Izaiáš nám prezrádza, komu je radostná zvesť adresovaná. Text hovorí o štyroch kategóriách ľudí: chudobní, skrúšení srdcom, zajatí a väznení. Pozrime sa teda na tieto skupiny bližšie. Chudoba je nosným pilierom evanjeliovej zvesti, aj Ježiš v evanjeliu to povrdil. Blahoslavenstvo chudobných je na prvom mieste. Mohli by sme povedať, že je to najkrajšia a Bohom najviac túžená cesta k nemu. Chudoba, v evanjeliovom ponímaní je dobrovoľná skutočnosť, je to cesta oslobodzovania sa od naviazaností. Boh miluje chudobných a všetci ľudia žijúci krásnym a zabezpečeným životom sú pozývaní na túto cestu. Je to cesta pre bohatých i pre strednú triedu. Naučiť sa žiť so slobodným srdcom, v skromnosti, pre Boha. Na druhom mieste máme skrúšených srdcom. To sú ľudia, ktorí sú si vedomí svojich slabostí, limitov a pochybení. Boh má záľubu v kajúcom srdci, krajšia však je chudoba, ako sme povedali. Tretia kategória sú bojujúci ľudia, ktorí však prehrávajú a dostávajú sa do zajatia. Evanjelium radosti patrí aj im, keď si uvedomujú svoju situáciu. Majú veľkú nádej, lebo vedia, že prišiel osloboditeľ. A napokon sú tu uväznení – trpiaci v dôsledkoch svojich hriechov, s rozbitým životom a vzťahmi, ktoré sa nedajú len tak ľahko napraviť. Ale aj oni môžu pozdvihnúť oči a tešiť sa, aj pre nich prichádza ten, ktorý vie napraviť, uzdraviť. Ježiš sa teší, že môže prísť medzi nás a priniesť nám túto radosť. Cíti sa ako ženích i ako nevesta, cíti, že tu nastáva čas svadby, medzi Bohom a ľuďmi a on je ten sprostredkovateľ, ako ženích zdobený vencom, ako nevesta okrášlená šperkami.  Môžeme teda pouvažovať, či patríme do týchto kategórií, a tiež, či sa vieme tešiť, že Ježiš spája nebo a zem do pevnej zmluvy lásky. Ak sa nenájdeme v týchto štyroch kategóriách, tak sme v nebezpečenstve: môžeme byť bohatí, sebestační, tí, ktorí Boha nepotrebujú lebo sú presvedčení o svojej spravodlivosti. Tak sa skúsme nájsť, predovšetkým vykročme na cestu chudobných, slobodných a dôverujúcich ľudí.

Druhé čítanie. V tomto čítaní sa môžeme zamerať na verš: Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe. Moderný svet vo svojom boji proti Cirkvi neustále napádal morálny systém Cirkvi. To nie je zlé, tamto nie zlé. A čo je na tom zlé? A my sme deti tejto doby, postupne sa nám mnohé formy zla dostávajú pod kožu. Lenže všetky naše kresťanské výkriky sú okamžite zosmiešňované, banalizované. Nikto nie je zvedavý na naše moralizovanie, tým viac, keď sa pred oči sveta dostali toľké škandály zneužívania. Naša prvá morálna výzva v tejto dobe je, že sa my sami budeme chrániť zla a tiež to, že dobre pochopíme, ako sa vyjadrovať o zle. Chrániť sa zla – zriekať sa vecí, postojov, spôsobov života, ktoré sa dnes prehlasujú za „normálne“. Prečo by mali byť zlé? Naopak, mnohí ich prehlasujú za úprimné, úprimnejšie než pokrytecká morálka zákonov. Preto je potrebné povedať, prečo nejdeme tak ako oni. Je to preto, že to nie je cesta Krista, nie je to cesta evanjelia. V tejto dobe potrebujeme morálku vyjadriť ako nasledovanie Krista, kráčanie jeho cestou. Ko nasleduje Krista, ide cestou čistoty, chudoby a podriadenosti. Uprednostňuje radšej stratiť niečo tu na zemi, ako stratiť nebo. Ak sa nám pre toto budú smiať, že sme hlúpi a naivní, tak sme urobili tú najkrajšiu morálnu katechézu. Nájde však Kristus, ktorí prichádza takýchto odhodlaných kresťanov, mladých a dospelých, ktorí budú žiť sympatickým alternatívnym spôsobom života?

Evanjelium. Jánovo kázanie spôsobilo v Izraeli zemetrasenie. Aj najvyššie náboženské a politické špičky sa začali zaujímať o identitu tohto človeka.  Táto základná otázka stojí aj pred kresťanmi dnes. Viac než tí okolo nás, mali by sme sa zaujímať o ňu my sami. Dajme si ju teda do tohto tvaru samo otázky: Kto som ja kresťan v tejto dobe? Aká je moja identita? Čo tu mám robiť? Čo prezentovať?

Nie je možné kompletne odpovedať na túto otázku. Ponúknime si teda aspoň fragment. Som tu kresťan uprostred sveta, ktorý je stále menej kresťanský. Väčšinová kultúra je kultúra bez Boha. Život konzumu, ale nepochybne aj život mnohých, ktorí hľadajú i konajú dobro, ale úplne odpojení o viery. Život viery sa v tomto sebestačnom ľudstve zdá taký zbytočný, doplnkový, ba niekedy aj „nefungujúci“. „Nefunguje“ modlitba, prosby sa nezdajú vypočuté, Boh sa nezdá prítomný. Často sa zdá, že trápenia choroby idú bez ohľadu na vieru a čnostný život. A tu niekde by sme mohli začať hľadať našu identitu. Kresťan vzdorujúci tejto atmosfére, kresťan s hlbokým poznaním Krista, so skúsenosťou odvahy a hrdinstva, s optimizmom a veľkodušnosťou, ktorá pramení z Boha.  Kresťan, ktorý netúži po víťazstvách, úspechoch, zadosťučineniach. Ako krásne nám povedal pápež František: Hľadajú sa kresťania svedkovia, ktorí majú  kríž v srdci a nie iba na krku, nevidia nikoho ako nepriateľa, ale všetkých ako bratov a sestry, za ktorých Ježiš dal život. Svedok kríža si nepamätá krivdy z minulosti a nenarieka nad prítomnosťou. Svedok kríža nepoužíva podvodné spôsoby a svetskú moc: nechce vnucovať sám seba a svojich, ale obetovať svoj život za iných. Nehľadá vlastné výhody, aby sa potom ukázal zbožný: toto by bolo náboženstvo pretvárky, nie vydávanie svedectva ukrižovaného Boha. Svedok kríža nasleduje len jednu stratégiu, tú Majstrovu: pokornú lásku. Nestará sa o prízemné víťazstvá, pretože vie, že Kristova láska je plodná v každodennom živote a všetko pretvára, ale zvnútra ako semienko, ktoré padlo do zeme, zomrelo a prináša ovocie. (Prešov, Homília na liturgii sv. Jána Zlatoústeho)