grachsdb

Iz 61,1-2a.10-11

Duch Pána, Boha, je nado mnou, pretože ma Pán pomazal: poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána. Radosťou jasám v Pánovi, duša mi plesá v mojom Bohu, pretože ma zaodial rúchom spásy, zahalil ma plášťom spravodlivosti ako ženícha zdobeného vencom, ako nevestu okrášlenú šperkami. Lebo ako zem vydá rastliny a ako záhrada dá vyklíčiť semenu, tak Pán, Boh, dá vyklíčiť spravodlivosti a chvále pred všetkými národmi.

1 Sol 5, 16-24

Bratia, ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás! Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe! Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony, keď príde náš Pán Ježiš Kristus. Verný je ten, ktorý vás volá, a on to aj urobí.

Jn 1, 6-8. 19-28

Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda, „pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‚Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš.“ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil

Prvé čítanie. Prvé (aj druhé) čítanie je o radosti, preto sa aj táto tretia adventná nedeľa vola nedeľou radosti.  Prorok Izaiáš nám prezrádza, komu je radostná zvesť adresovaná. Text hovorí o štyroch kategóriách ľudí: chudobní, skrúšení srdcom, zajatí a väznení. Pozrime sa teda na tieto skupiny bližšie. Chudoba je nosným pilierom evanjeliovej zvesti, aj Ježiš v evanjeliu to povrdil. Blahoslavenstvo chudobných je na prvom mieste. Mohli by sme povedať, že je to najkrajšia a Bohom najviac túžená cesta k nemu. Chudoba, v evanjeliovom ponímaní je dobrovoľná skutočnosť, je to cesta oslobodzovania sa od naviazaností. Boh miluje chudobných a všetci ľudia žijúci krásnym a zabezpečeným životom sú pozývaní na túto cestu. Je to cesta pre bohatých i pre strednú triedu. Naučiť sa žiť so slobodným srdcom, v skromnosti, pre Boha. Na druhom mieste máme skrúšených srdcom. To sú ľudia, ktorí sú si vedomí svojich slabostí, limitov a pochybení. Boh má záľubu v kajúcom srdci, krajšia však je chudoba, ako sme povedali. Tretia kategória sú bojujúci ľudia, ktorí však prehrávajú a dostávajú sa do zajatia. Evanjelium radosti patrí aj im, keď si uvedomujú svoju situáciu. Majú veľkú nádej, lebo vedia, že prišiel osloboditeľ. A napokon sú tu uväznení – trpiaci v dôsledkoch svojich hriechov, s rozbitým životom a vzťahmi, ktoré sa nedajú len tak ľahko napraviť. Ale aj oni môžu pozdvihnúť oči a tešiť sa, aj pre nich prichádza ten, ktorý vie napraviť, uzdraviť. Ježiš sa teší, že môže prísť medzi nás a priniesť nám túto radosť. Cíti sa ako ženích i ako nevesta, cíti, že tu nastáva čas svadby, medzi Bohom a ľuďmi a on je ten sprostredkovateľ, ako ženích zdobený vencom, ako nevesta okrášlená šperkami.  Môžeme teda pouvažovať, či patríme do týchto kategórií, a tiež, či sa vieme tešiť, že Ježiš spája nebo a zem do pevnej zmluvy lásky. Ak sa nenájdeme v týchto štyroch kategóriách, tak sme v nebezpečenstve: môžeme byť bohatí, sebestační, tí, ktorí Boha nepotrebujú lebo sú presvedčení o svojej spravodlivosti. Tak sa skúsme nájsť, predovšetkým vykročme na cestu chudobných, slobodných a dôverujúcich ľudí.

Druhé čítanie. V tomto čítaní sa môžeme zamerať na verš: Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe. Moderný svet vo svojom boji proti Cirkvi neustále napádal morálny systém Cirkvi. To nie je zlé, tamto nie zlé. A čo je na tom zlé? A my sme deti tejto doby, postupne sa nám mnohé formy zla dostávajú pod kožu. Lenže všetky naše kresťanské výkriky sú okamžite zosmiešňované, banalizované. Nikto nie je zvedavý na naše moralizovanie, tým viac, keď sa pred oči sveta dostali toľké škandály zneužívania. Naša prvá morálna výzva v tejto dobe je, že sa my sami budeme chrániť zla a tiež to, že dobre pochopíme, ako sa vyjadrovať o zle. Chrániť sa zla – zriekať sa vecí, postojov, spôsobov života, ktoré sa dnes prehlasujú za „normálne“. Prečo by mali byť zlé? Naopak, mnohí ich prehlasujú za úprimné, úprimnejšie než pokrytecká morálka zákonov. Preto je potrebné povedať, prečo nejdeme tak ako oni. Je to preto, že to nie je cesta Krista, nie je to cesta evanjelia. V tejto dobe potrebujeme morálku vyjadriť ako nasledovanie Krista, kráčanie jeho cestou. Ko nasleduje Krista, ide cestou čistoty, chudoby a podriadenosti. Uprednostňuje radšej stratiť niečo tu na zemi, ako stratiť nebo. Ak sa nám pre toto budú smiať, že sme hlúpi a naivní, tak sme urobili tú najkrajšiu morálnu katechézu. Nájde však Kristus, ktorí prichádza takýchto odhodlaných kresťanov, mladých a dospelých, ktorí budú žiť sympatickým alternatívnym spôsobom života?

Evanjelium. Jánovo kázanie spôsobilo v Izraeli zemetrasenie. Aj najvyššie náboženské a politické špičky sa začali zaujímať o identitu tohto človeka.  Táto základná otázka stojí aj pred kresťanmi dnes. Viac než tí okolo nás, mali by sme sa zaujímať o ňu my sami. Dajme si ju teda do tohto tvaru samo otázky: Kto som ja kresťan v tejto dobe? Aká je moja identita? Čo tu mám robiť? Čo prezentovať?

Nie je možné kompletne odpovedať na túto otázku. Ponúknime si teda aspoň fragment. Som tu kresťan uprostred sveta, ktorý je stále menej kresťanský. Väčšinová kultúra je kultúra bez Boha. Život konzumu, ale nepochybne aj život mnohých, ktorí hľadajú i konajú dobro, ale úplne odpojení o viery. Život viery sa v tomto sebestačnom ľudstve zdá taký zbytočný, doplnkový, ba niekedy aj „nefungujúci“. „Nefunguje“ modlitba, prosby sa nezdajú vypočuté, Boh sa nezdá prítomný. Často sa zdá, že trápenia choroby idú bez ohľadu na vieru a čnostný život. A tu niekde by sme mohli začať hľadať našu identitu. Kresťan vzdorujúci tejto atmosfére, kresťan s hlbokým poznaním Krista, so skúsenosťou odvahy a hrdinstva, s optimizmom a veľkodušnosťou, ktorá pramení z Boha.  Kresťan, ktorý netúži po víťazstvách, úspechoch, zadosťučineniach. Ako krásne nám povedal pápež František: Hľadajú sa kresťania svedkovia, ktorí majú  kríž v srdci a nie iba na krku, nevidia nikoho ako nepriateľa, ale všetkých ako bratov a sestry, za ktorých Ježiš dal život. Svedok kríža si nepamätá krivdy z minulosti a nenarieka nad prítomnosťou. Svedok kríža nepoužíva podvodné spôsoby a svetskú moc: nechce vnucovať sám seba a svojich, ale obetovať svoj život za iných. Nehľadá vlastné výhody, aby sa potom ukázal zbožný: toto by bolo náboženstvo pretvárky, nie vydávanie svedectva ukrižovaného Boha. Svedok kríža nasleduje len jednu stratégiu, tú Majstrovu: pokornú lásku. Nestará sa o prízemné víťazstvá, pretože vie, že Kristova láska je plodná v každodennom živote a všetko pretvára, ale zvnútra ako semienko, ktoré padlo do zeme, zomrelo a prináša ovocie. (Prešov, Homília na liturgii sv. Jána Zlatoústeho)