Iz 63, 16d-17. 19de; 64, 2c-7
Ty, Pane, si náš otec, náš vykupiteľ: to je tvoje meno od vekov. Prečo si nám, Pane, dal zablúdiť z tvojich ciest, srdcu zatvrdnúť, aby sme nemali bázeň pred tebou? Obráť sa k nám, lebo sme tvoji služobníci a kmene tvojho dedičstva. Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou. Zostúpil si a vrchy sa rozplynuli pred tebou. Od vekov nebolo slýchať, ucho nepočulo, oko nevidelo, aby bol okrem teba iný Boh, ktorý by pomáhal tým, čo v neho dúfajú. Vychádzaš v ústrety tým, čo s radosťou konajú spravodlivo, tým, čo si na tvojich cestách spomínajú na teba. Ty si sa hneval, a my sme hrešili. Dlho sme ti boli neverní, ale budeme spasení. Všetci sme boli nečistí, sťa špinavý šat je všetka naša spravodlivosť. Všetci sme jak zvädnuté lístie, naša neprávosť nás unáša ako vietor. Nik nevzýva tvoje meno, nik sa nevzchopí, aby sa k tebe privinul, lebo si skryl pred nami svoju tvár, vydal si nás napospas našej neprávosti. A predsa, Pane, ty si náš otec! My sme hlina, ty si náš tvorca; všetci sme dielo tvojich rúk.
1 Kor 1, 3-9
Bratia, milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista. Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu za vás pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi. Veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom, v každom slove a v každom poznaní, tak ako sa medzi vami upevnilo svedectvo o Kristovi, takže vám nechýba nijaký dar milosti, kým očakávate, že sa zjaví náš Pán Ježiš Kristus. On vás bude posilňovať až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista. Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána.
Mk 13, 33-37
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas. Je to tak, ako keď človek odcestuje: opustil svoj dom, svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť. Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane! A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“
Na prvú adventnú nedeľu zvyčajne biskupi posielajú veriacim list, ktorý sa číta namiesto homílie. Slovo biskupa nemôžeme považovať za niečo vedľajšie a spochybniteľné, najmä ak sa vyjadruje k veciam viery. Biskup našej žilinskej diecézy sa vyjadril k problematike disciplíny podávania/resp. prijímania Eucharistie. List máte priložený dole. Už pri prvých ťažkostiach som mal urobený preklad pastoračnej smernice jednej talianskej diecézy. Môžete si v nej prečítať aj konkrétne texty cirkevných otcov na túto tému.
Komentár k textom
Prvé čítanie nám hovorí o hlbokej, ale aj veľmi dramatickej skúsenosti Izraela so svojím Bohom. Je to od vekov Otec a Vykupiteľ. Ak sa nad týmto textom pozorne zamyslíme nájdeme v ňom veľa protikladov. Je to Otec, ale vie si pred svojimi deťmi aj skryť tvár. Vyčíta sa mu, že dopustil naše blúdenie, ale je tu aj veľké priznanie nevernosti, hriešnosti. Boh, ktorý toľkokrát bol tak blízky svojím verným, Boh, ktorý posúva vrchy, ale aj Boh, ktorého treba vzývať, volať, prosiť. Text sa zmieta medzi zúfalstvom a nádejou, ale jeho najhbšie presvedčenie je to, že Boh je Otec Izralea. Kiež by aj náš advent bol takýmto vyrušením, kiež by v nás nastal tento posvätný zmätok, medzi Božou láskou a našou nevernosťou, aby sme z úprimného vyznaia slabosti našli silu a útechu v Bohu a jeho otcovskej láske.
Veľmi dojímavá a môžme povedať centrálna je veta, ktorá vyzýva Boha, aby prelomil nebesia a prišiel medzi nás. My kresťania môžeme povedať, že táto túžba Izraela bola vyslyšaná. Osobitným a obdivuhodným spôsobom. Boží Syn sa stal jedným z nás, on nám dal spoznať, že Boh je skutočne náš Otec.
Táto krásna istota má však jeden háčik: spása neprišla presne tak, ako si to ľudia predstavujú a ani Boh nie je tak Otcom, ako si to často predstavujeme. A tu sa pred nami objavuje úloha – spolu s Kristom a učiac sa od neho vyznávať, že Boh je Otec. On vzýva Otca keď plesá nad otvorenosťou maličkých a pokorných (Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Mt 11,25-26) ale Otec zostáva pre neho Otcom, Abba, oteckom, aj keď od neho neodníma kalich utrpenia v Getsemanskej záhrade a keď ho nepríde zachrániť v jeho utrpení na kríži. Ako veľmi nám kresťanom chýba, aby sme sa učili od Krista milovať Otca a nepredkladali falošné predstavy plné našich pozemských záujmov.
Nech je teda náš advent zmesou dôvery a pokory, aby počas týchto týždňov rástlo náš presvedčenie, že Boh je naším Otcom aj napriek naším hriechom a aby sme sa nebáli ani v situáciách, keď sa zdá, že Boh odvrátil od nás svoju tvár. Spomeňme si skôr na to, ako sa nás pozeral s láskou a my sme ho často zradili, opustili, vymenili. Advent 2023 so všetkými chmúrnymi skutočnosťami vojen a neistôt v mnohých oblastiach bude pre nás kresťanov novou výzvou – uveriť, že je možné sa obrátiť k Bohu, vyznať mu naše slabosti a mať istotu, že on je Otec a spasí nás.
Druhé čítanie. Sv. Pavol povzbudzuje korintských kresťanov, aby si uvedomili, že boli vo viere obohatení vo všetkom. My kresťania máme obrovské bohatstvo – Krista. Vieme sa ho však zmocniť? Vieme si ho uvedomiť? Prečo teda kvílime ako iní, prečo sa obávame ako iní, prečo sa bojíme zvyšovania cien, nespravodlivosti vo svete, zmätkov a pomýlených názorov. Advent nás pozýva objaviť bohatstvo Krista. Ako ťažko však vchádzajú do Kristovho bohatstva tí, ktorí sa nezriekli toho pozemského! Vlastni, čo chceš, ale osloboď si od toho srdce. Staraj sa o to, čo máš, aby to slúžilo, ale nebuď otrokom. Vstúp do politiky ak na to máš, ale nech je to pokorná a profesionálna služba človeka, ktorý vie, že jeho jediným bohatstvom je Kristus. Nepotrebuje honobiť iné bohatstvá.
Evanjelium. Opäť ako zvyčajne v tomto čase dostávame výzvu bdieť. V evanjeliu si však môžeme všimnúť, že Pán, ktorý odišiel, rozdelil tri druhy úloh. Niektorým odovzdal moc, všetkým rozdelil prácu a niektorým zase bdenie. A tak v tomto týždni môžeme uvažovať nad tým, ako sa tieto tri úlohy odohrávajú v nás: či sme sluhovia, ktorí dostali moc alebo sa z nás stali páni a tvrdí vládcovia. Či poznáme svoje povinnosti a či ich plníme – podčiarknime si však kresťanské povinnosti, lebo všetci sa vieme vyhovárať na to, že povinností máme veľa. Sú to však tie od Krista? Alebo inakšie, sú to tie povinnosti, ktoré robím spolu s ním? A napokon je tu bdenie. O to sa stará vrátnik. Kto je to vrátnik? Človek, ktorý je na hranici domu, v ktorom všetci sme. Náš domov je tento život, tento svet, byť vrátnikom teda znamená, byť na hranici časnosti a večnosti. Vrátnik pozerá von z toho života, vidí večnosť. Nech nám nechýba počas adventu pohľad na večnosť.
Požehnaný advent
Pastiersky list biskupa Tomáša
Žilina 30. novembra 2023
Drahí bratia a sestry, drahí duchovní otcovia,
vstupujeme do Adventu, ktorý je časom prípravy na Pánov príchod. V evanjeliu sme počuli, ako Pán vyzýva k bdelosti, k pripravenosti. Je mnoho oblastí, v ktorých máme byť pozorní, bdelí, aby sme sa dobre pripravili na stretnutie s Kristom.
Na žiadosť viacerých kňazov i laických veriacich vám dnes chcem napísať o jednej z nich, o spôsobe prijímania vo svätej omši. Nové normy, ktoré umožnili prijímanie Eucharistie do rúk, absolútna väčšina z vás prijala v pokoji a bez ťažkostí, za čo vám úprimne ďakujem. Vážim si to a mám radosť, že tieto normy mnohým pomohli prehĺbiť osobný vzťah k Bohu. Avšak na niektorých miestach sa vyskytli aj problémy. Rozdávatelia i prijímajúci sa stretli s odmietaním prijímania do rúk. Nielen vo vzťahu k sebe, ale aj k druhým. Niektorí kňazi i laici akoby chceli tento spôsob zamedziť. Dokonca tvrdia, že ide o znesvätenie. Po dlhšom zvažovaní som sa rozhodol k týmto veciam zaujať stanovisko.
Možnosť prijímať Eucharistiu do rúk nie je v Cirkvi nová. Existovala v ranokresťanských časoch. Svedectvá o prijímaní do rúk nájdeme u sv. Jána Zlatoústeho, svätého Augustína, svätého Bédu Ctihodného a u mnohých ďalších. V priebehu druhého tisícročia sa od tohto spôsobu prijímania upustilo a zaužívalo sa prijímanie do úst. Návrat k možnosti prijímať do rúk je výsledkom dlhého zvažovania a snahy viesť ľudí k čo najhlbšiemu poznaniu, vzťahu a úcte k Pánovi. Tvrdiť, že daný spôsob je zlý, či dokonca znesväcujúci, je veľkou opovážlivosťou voči minulosti aj voči našim bratom a sestrám po celom svete, ktorí takto prijímajú. A povedzme to priamo: je to neraz prejav pýchy, nezriadeného pocitu duchovnej nadradenosti voči ostatným. Veď jednoduché zamyslenie každému ukazuje, že ruky človeka nie sú menej hodné Eucharistie, než jeho ústa!
Boží Syn sa nám dal za pokrm a my ho jeme a pijeme! On sa nám stáva potravou: so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú! Domyslite ako ďaleko zašiel Pán v prejave lásky voči nám! Z akého dôvodu by náš hmat, ako jeden zo zmyslov, mal byť vylúčený z nesmiernej skúsenosti úplného sebadarovania Boha?
Pravdaže, jeden dôvod, ktorý v tejto súvislosti treba chápať, je naša úcta k Eucharistii. Totiž, keby sme túto úctu stratili, keby sme sväté prijímanie brali ako obyčajný kúsok chleba, alebo ako „oplátku“, vážne by sme sa previnili. V konečnom dôsledku ide o vysvetľovanie, o správne chápanie a o náležitú úctu, ktorú si Eucharistické spôsoby vyžadujú. Musíme ich prijímať s duchovnou prípravou, v stave posväcujúcej milosti a s prejavom úcty. To platí tak pre prijímanie do úst ako aj pre prijímanie do rúk.
A tu sme pri úlohe vysluhovateľov svätého prijímania – kňazov, diakonov i laických rozdávateľov. Drahí bratia a sestry, ktorým bola táto služba zverená: našou úlohou je neúnavne ohlasovať, že neprijímame len chlieb a víno, ale Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista. Preto sme povinní náležite sa pripraviť a vzdať Pánovi úctu aj v okamihu prijímania.
Je potrebné, aby sme dali vopred jasne najavo, ako mienime prijímať. Ak do úst, tak s ústami primerane otvorenými na to, aby rozdávateľ mohol podať Eucharistiu. Ak do rúk, tak s rukami zdvihnutými do výšky hrude, s jednou položenou na druhej, vytvárajúc pre Pána akoby „trón“, dôstojné miesto, kam rozdávateľ môže sväté prijímanie položiť. Nie na poslednú chvíľu, ale vopred, jasným spôsobom, už keď prichádzame na rad, dať najavo, aby rozdávateľ jednoznačne videl, že chceme prijímať do rúk. A následne potom, druhou rukou, priamo pred rozdávateľom vložiť si Eucharistiu do úst. Neslobodno odísť s Kristom v rukách. Rovnako tiež neslobodno po Kristovi siahať, a vyberať jeho sväté Telo z rúk rozdávateľa. Pripomínam, aby sme aj v spôsobe prijímania prejavovali čo najväčšiu úctu: či už prijímame do úst alebo do rúk, na čo Cirkev
dala náležité dovolenie. Nedajme nikomu dôvod na pochybnosť o tom, či si uvedomujeme, aký vzácny dar prijímame!
Drahí bratia a sestry, druhá záležitosť, ku ktorej sa treba vyjadriť, je sväté prijímanie na kolenách. Ono totiž môže vyzerať ako prejav úcty k Eucharistii, ale môže byť aj prejavom neopodstatneného strachu alebo svojvôle, nejednoty, či dokonca neposlušnosti a pýchy. Lebo každá vec v liturgii má svoje pravidlá. A kto chce prejavovať skutočnú úctu, ten pravidlá rešpektuje, lebo sú určené rovnako pre všetkých. Kto si robí po svojom, aby ukazoval, že je zbožnejší, v skutočnosti koná opak: vyzdvihuje seba, a nie Pána.
Liturgické zhromaždenie pokrstených, ktorí prichádzajú na slávenie Eucharistie, je svedectvom putujúcej Cirkvi. Sprievod na sväté prijímanie je v tomto duchu činnosťou Cirkvi, Kristovho tajomného tela, spájajúceho mnoho údov. A Kristovo Telo v Eucharistii je znakom aj prameňom ich vzájomnej jednoty. Pre niektorých je náročné prijať tento dôraz na svätú omšu ako na činnosť Cirkvi, a nie individuálny akt vlastnej zbožnosti. Je však dôležité, aby sme sa o to všetci usilovali. Aby sme v rozhodujúcich okamihoch dokázali prejavovať jednotu aj poslušnosť a nerobili si každý, čo chce.
Smernice Rímskeho misála hovoria jasne. Je úlohou konferencie biskupov, aby určila, ako majú veriaci prijímať Eucharistiu. Či na kolenách, alebo po stojačky. Ak konferencia biskupov rozhodne o prijímaní po stojačky, má určiť ešte prejav úcty, ktorú veriaci vzdajú predtým, ako k svätému prijímaniu pristúpia. Na Slovensku máme spoločné pokľaknutie navyše. Všetci veriaci si kľakajú pred svätým prijímaním na výzvu „Hľa, Baránok Boží!“ V iných krajinách sa to nerobí, čo mnohí z vás zo zahraničia poznajú. Keď však my máme biskupmi určené toto spoločné pokľaknutie, nie je na mieste, aby sme si k nemu svojvoľne pridávali ešte ďalšie, v okamihu svätého prijímania.
Slovenskí biskupi o spôsobe svätého prijímania jasne rozhodli, že máme prijímať postojačky. Ak niekto chce prijímať po kľačiačky, aj tu existuje jednoznačné pravidlo misála. Taký veriaci má prísť až na záver, po tom, ako už ostatní Eucharistiu prijali. Nemá narúšať zhromaždenie prijímajúcich, ale má sa zaradiť na koniec. Predíde tak komplikáciám, či dokonca sporom, keď kňazi, s naliehaním na dodržiavanie rubrík misála žiadajú, aby veriaci nerušil plynulosť rozdávania a nevynucoval si prijímanie na kolenách, či dokonca poskytovanie kľačadla, čo rubriky v žiadnom prípade nepredpisujú.
S pastierskou láskou vám píšem tieto slová. Láska však neexistuje bez pravidiel. A pravidlá, pri ktorých bremeno rozhodovania spočíva na biskupoch, nesmerujú k tomu, aby niekoho obmedzovali v zbožnosti, ale práve naopak, aby čo najväčšiu zbožnosť, oslobodenú od svojvôle, v rámci celého spoločenstva podporovali. Prosím vás preto, drahí bratia a sestry, aby ste aj tento pastiersky list prijali v takom duchu. Veľmi mi záleží na úcte k Eucharistii. Zároveň chcem, aby sa v spoločenstvách dodržiavali pravidlá, aby sa nepresadzoval individualizmus, ale vzájomné úsilie o čo najlepšiu úctu k Pánovi, o jeho skutočne zbožné prijímanie. Práve ono nám pomôže dobre sa pripraviť na Pánov príchod, ktorý s túžbou očakávame. K tomu vám pre celý Advent vyprosujem hojnosť Božieho požehnania i Božích milostí.
Zo srdca vám žehná
Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup
Tento pastiersky list prečítajte namiesto homílie pri všetkých svätých omšiach na území Žilinskej diecézy počas 1. adventnej nedele 3. decembra 2023.