Čítanie zo Skutkov Apoštolov Sk 4, 32-35
Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné. Apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť, veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval.
Čítanie z Prvého listu svätého apoštola Jána 1 Jn 5, 1-6
Milovaní, každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha. A každý, kto miluje Boha ako Otca, miluje aj toho, kto sa z neho narodil. Podľa toho poznáme, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a plníme jeho prikázania. Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania. A jeho prikázania nie sú ťažké. Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera. Veď kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Boží Syn? On je ten, ktorý prišiel skrze vodu a krv, Ježiš Kristus. Nielen skrze vodu, ale skrze vodu a krv. A Duch to dosvedčuje, pretože Duch je pravda.
Čítanie zo svätého Evanjelia podľa Jána Jn 20, 19-31
Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.
Prvé čítanie. Viera v Ježiša Krista spája množstvo ľudí do úžasného spoločenstva, kde nastáva aj delenie si dobier. Sv. Lukáš v Skutkoch apoštolov opisuje ideálny a pre niekoho aj idealistický model života kresťanskej komunity. A v srdci mnohých realistov sa ozýva: veď to sa dá zneužiť. Alebo: to sa nedá na úrovni veľkých spoločenstiev uskutočniť. Alebo: je to azda nejaký komunizmus? Skromný a milujúci človek si však môže všimnúť, že to zásadné je, aby brat nebol bratovi ľahostajný, aby cítil spoločenstvo s ním, aby nepovedal: každý nech sa stará sám o seba. Uskutočňuje sa tu starozákonný ideál manny. Na všetko ostatné je potrebná rozumnosť, ktorú má sprevádzať láska a bratskosť. To nám pomôže k tomu, aby dobročinnosť spoločenstva nebola zneužívaná. Dôležitá však je jedno: vedie nás viera k záujmu o budovanie spoločenstva, ktoré je solidárne alebo sa staráme len sami o seba?
Druhé čítanie. Medzi vzletnými veršami apoštola Jána nachádzame upozornenie na to, že opravdivá láska k blížnemu nemôže jestvovať bez lásky k Bohu. Milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a jeho prikázania. Náš blížny je dieťa Boha. A kto chce vidieť dieťa Boha, mal by poznať Boha a to, čo Boh chce. A jeho prikázania nie sú ťažké, lebo všetky pozostávajú v láske – k Bohu a k blížnemu. Kto miluje, tomu veci nie sú ťažké. Tak si prosme o dar lásky. Isto aj v láske na tomto svete je námaha a obeta. Ale je v nej aj sila premáhajúca svet a tou je milosť viery.
Evanjelium. Prvým posolstvom tejto state je strach a radosť. Bez Ježiša učeníci plní strachu za zatvorenými dverami. Keď prichádza On – nastáva pokoj a radosť. Toto je prvý dar Zmŕtvychvstalého. V druhom oslovení Ježiš znovu dáva svoj pokoj a zároveň oznamuje, že učeníci dostávajú poslanie. Napokon v treťom preslove udeľuje učeníkom Dar Ducha, aby mali moc odpúšťať a zadržiavať hriechy. Je pomerne zvláštne, že poslanie Ježišových učeníkov je akoby koncentrované do odpustenia a neodpustenia hriechov. Tiež je však pravda, že sa denne modlíme o odpustenie hriechov, podmienené naším odpúšťaním. Tak to vyslovujeme v modlitbe Pána, ktorú nám apoštoli a Cirkev odovzdali.
Plným právom teda hovoríme o nedeli Božieho milosrdenstva – veľkonočná Cirkev sa rodí na tomto základe. Niekoho však možno zarazí to neodpustenie, zadržanie hriechov. Prečo učeníci nedostali len moc odpúšťať? V jednoduchosti mi prichádza na um nasledovný dôvod: aby boli zástancami a učiteľmi pravdy. Duch Svätý Tešiteľ má za úlohu povedať svetu aj to, čo je hriech (Jn 16,8) On uvádza do plnej pravdy (Jn 16,13). Iba ten, kto si uvedomí hriech môže zažiť opravdivé odpustenie. Preto zadržanie hriechov zo strany učeníkov nie je niečo absolútne, niečo arbitrárne, ale je to prehlásenie pravdy, v nádeji, že táto pravda vyslobodí.
Tu vidíme, že kresťanské odpúšťanie je niečo viac ako len prekonať svoje chúťky pomsty. Je to ubezpečenie tých, ktorí si hriech uvedomujú a upozornenie tých, ktorí nežijú v pravde, ale v omyle. Odpúšťanie je teda milosrdenstvo, ktoré triumfuje nad súdom – takto by sme mohli požiť Pavlov verš v trochu inom význame než hovorí jeho kontext. Ale pevne verím, že nám môže osvietiť našu prax odpúšťania. V túto nedeľu si všetci prosme o to, aby sme hlboko prenikli do nášho poslania: odpúšťať a zadržiavať hriechy. Či už sviatostne alebo mimosviatostne. Nech triumfuje milosrdenstvo, ktoré odpúšťa i napomína s láskou. A ty, ako odpúšťaš?