Čítanie z knihy Levitikus Lv 13,1-2.45-46
Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: „Ak sa niekomu vyhodí na koži opuchlina, pľuzgier alebo biela škvrna, čo býva príznak malomocenstva, nech ho privedú ku kňazovi Áronovi alebo k niektorému z jeho synov, kňazov. Malomocný, napadnutý touto ranou, bude mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy na hlave, zakrytú bradu a bude volať: ‚Nečistý, nečistý!‘ Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“
Čítanie z Prvého listu svätého apoštola Pavla Korinťanom 1Kor 10,31-11,1
Bratia, či jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu. Nebuďte na pohoršenie ani Židom, ani Grékom, ani Božej cirkvi, ako sa aj ja chcem páčiť všetkým vo všetkom a nehľadám, čo mne vyhovuje, ale čo osoží mnohým, aby boli spasení. Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista.
Čítanie zo svätého Evanjelia podľa Marka Mk 1,40-45
K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý. Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš – im na svedectvo.“ Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.
Prvé čítanie. Kniha Levitikus sa vo svojej 13. a 14. kapitole podrobne zaoberá problematikou malomocenstva, v ktorej Áronovi kňazi zohrávali úlohu kontrolórov, ktorí mali potvrdiť prítomnosť choroby, aby hocijaké kožné ochorenie nebolo omylom posúdené ako malomocenstvo. Kňaz teda posúdil a rozhodol o odlúčení malomocného z komunity alebo po jeho prehlásení sa uzdravený mohol vrátiť. Návrat však bol spojený s presným procesom očisťovania, ktorý trval sedem dní a na ôsmy deň uzdravený mal priniesť obetu, podľa svojho stavu. Ak bol bohatý, tak to boli dva baránky, ak chudobný tak dve hrdličky. Môžeme si všimnúť, že kňazi sa nemodlili za uzdravenie chorých, len posudzovali. Nemajú nijakú moc nad touto strašnou chorobou. V Starom zákone nad touto chorobou mal moc len Mojžiš, ktorému to Boh ponúkol ako znamenie, aby mu izraeliti uverili (Ex 4,6-7) a jednorázovo Elizeus, ktorý uzdravením Námana Sýrskeho dával znamenie kráľovi, aby uveril. Vo všeobecnosti však uzdravenie bolo v rukách Boha, nebolo však prostriedku, obety alebo požehnania, ktoré by dávalo nejakú cestu alebo nádej na uzdravenie.
Vylúčenie z komunity, bude bývať sám mimo tábora. Dnes by sme mohli povedať, že sa situácia obrátila. V časoch, v ktorých žijeme, sa tak rozmohol individualizmus, že v komunite pokrstených nachádzame obrovské množstvo kresťanov, ktorí bývajú sami, mimo tábora. Nestretávajú sa s nikým. Akoby sa v dnešnej realite zamenila príčina s účinkom. Individualizmus spôsobuje niečo, čo by sme obrazne mohli označiť ako „malomocenstvo“ v Cirkvi, keď mnohé jej údy napadnuté chorobou sa oddeľujú od tela.
Toto nás vedie k zamysleniu nad tým, ako budovať a ozdraviť Cirkev. Toľko sloganov už zaznenlo na túto tému. Mnohí v nej vidia akési odstránenie všetkého zlého z Cirkvi. Avšak jedinou cestou ozdravenia je to, aby sme my, čiže ja, boli zdravým údom Cirkvi, aby cez nás prúdila milosť. Snívanie o absolútnej čistote Cirkvi má v dejinách bludov svoje pomenovanie. Úsilie o našu osobnú premenu sa volá cesta svätosti, nie len tej osobnej, ale aj tej, ktorá vníma dokonalosť v budovaní spoločenstva svätých.
Druhé čítanie. Sv. Pavol nám dáva príklad a želá si, aby sme ho napodobňovali. On nehľadá to, čo vyhovuje jemu, ale to, čo je osožné mnohým na ich spásu. Nikomu nemožno zazlievať, že v istej fáze kresťanského života hľadá v cirkevnom spoločenstve oporu. Taktiež nemožno poprieť, že cirkevné spoločenstvo môže pohoršiť. Ale znakom zrelosti kresťanského života je uvedomenie si, že v Cirkvi nie sme len pre konzumáciu a požívanie, ale aj preto, aby sme hľadali osoh druhých. Len tak sme súčasťou tela. Kristus evanjelia budoval spoločenstvo. Ani tomu jeho prvotnému apoštolskému spoločenstvu nechýbali problémy, rozdelenia, ba aj zrada. Ale Kristus sa nikdy nezriekol budovania Cirkvi. Apoštoli dostali poslanie robiť učeníkov (Mt 28,19 – ek. preklad), Cirkev je On, to zreteľne zbadal sv. Pavol, keď počul, že prenasledujúc učeníkov v Cirkvi, prenasledoval Krista (porov. Sk 9,4). Aj keď toto jeho telo je doráňané, aj keď v mnohých údoch má znaky malomocenstva, odpadu od jednoty ducha a viery, je to stále jeho telo.
Základnou úlohou kresťana je nikoho nepohoršiť. Aj keď Kristus jasne povedal: „Nie je možné, aby neprišli pohoršenia! a hneď dodáva: ale beda tomu, skrze koho prichádzajú! (Lk 17,1). Tak namiesto veľkých sloganov vzývajúcich totálne očistenie Cirkvi, poprosme si pokorne: Pane, daj, aby som nikoho nepohoršil.
Evanjelium. Vo svetle prvého čítania sa nám Ježiš ukazuje ako ten, ktorý má moc nad touto strašnou chorobou. Malomocný poruší pravidlá, ktorým sa má podrobiť, príde k Ježišovi a klakne si pred ním. Ježiš zo svojej strany tiež prekročí hranicu: nielen slovom, ale aj dotykom uzdravuje malomocného. Ježiš si na tomto mocnom zázraku, ktorý sa odohral tak jednoducho – dotykom a slovom – nechce budovať meno. Zakazuje malomocnému hovoriť o svojom uzdravení, prikazuje mu ísť vyplniť zákon, ukázať sa kňazovi a obsiahnuť oficiálne povolenie vrátiť so komunity ľudí. Ako to, že uzdravuje?
Zdá sa, že je to aj preto, lebo malomocný ohromuje Ježiša svojou vierou. Ak chceš, môžeš … Toto je postoj veriaceho pred svojím Bohom a Spasiteľom: plný dôvery, ale aj slobody a rešpektu voči zvrchovanosti Božej. V tej chvíli sa v Ježišovi pohlo vnútro a vylieva sa na tohto človeka jeho zľutovanie, milosrdenstvo. Tento moment môže byť inšpiráciou pre naše modlitby a postoje voči menším i veľkým trápeniam nášho života. Povedať Bohu: Ak chceš, môžeš. A Boh iste pocíti hnutie svojho milosrdenstva, jeho ruka sa priblíži, jeho slovo zaznie. A nový život sa môže začať.
Istota Božej moci a lásky. Uzdravenie malomocného bolo v kresťanskej tradícii často interpretované ako uzdravenie z malomocenstva hriechu. Hovorí sa, že sv. Augustín si text o uzdravení malomocného dal na stenu svojej izby oproti posteli, kde spal. Vždy keď ho čítal, nachádzal v ňom veľkú útechu, istotu, že Božie milosrdenstvo je vždy väčšie než náš hriech.
Túto evanjeliovú scénu môžeme premodliť aj vo svetle 32. žalmu, ktorý liturgia umiestnila medzi dve čítania. Modlime sa ho majme pred očami evanjeliovú scénu o uzdravení malomocného:
Blažený, komu sa odpustila neprávosť
a je oslobodený od hriechu.
Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta
a v ktorého mysli niet podvodu.
Vyznal som sa ti zo svojho hriechu
a nezatajil som svoj priestupok.
Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť.“
A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.
Radujte sa, spravodliví, v Pánovi a plesajte,
jasajte všetci, čo máte srdce úprimné.
