Čítanie z knihy proroka Jonáša Jon 3, 1-5. 10
Pán prehovoril k Jonášovi: „Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a káž tam, čo ti hovorím.“ Jonáš vstal a podľa Pánovho rozkazu šiel do Ninive. Ninive bolo veľké mesto pred Bohom; tri dni trvala cesta cezeň. Jonáš začal prechádzať mestom v prvý deň a volal: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené.“ Obyvatelia Ninive uverili v Boha, vyhlásili pôst a od najväčšieho po najmenšieho sa obliekli do vrecoviny. A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty; zmiloval sa a nepostihol ich nešťastím, ktorým im hrozil.
Čítanie z Prvého listu svätého apoštola Pavla Korinťanom1 Kor 7, 29-31
Bratia, hovorím, čas je krátky, aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí čo sa radujú, akoby sa neradovali; tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohoto sveta sa pomíňa.
Čítanie zo svätého Evanjelia podľa Marka Mk 1, 14-20
Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Ježiš im povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď zanechali siete a išli za ním. Ako šiel trochu ďalej, videl Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána – aj oni boli na lodi a opravovali siete – a hneď ich povolal. Oni zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním.
Prvé čítanie. Prorok Jonáš dostal poverenie kázať Božie posolstvo obyvateľom mesta Ninive. Netreba zabúdať na to, že Ninive bolo hlavné mesto Asýrčanov, ktorí zničili severné kráľovstvo Izraela a ohrozovali aj južné. Aj toto je skryté posolstvo tohto spisu, ktorý nám zvestuje Božiu lásku a milosrdenstvo voči nepriateľom svojho národa.
Nepoznáme nič z obsahu Jonášovho kázania, len jednu vetu: 40 dňové ultimátum. Ninivčania dostávajú 40 dní na to, aby zmenili svoj život. Zostaňme teda pri tejto vete. Ona nám zvestuje, že Boh dáva čas na pokánie. Je to čas skúšky, ako ho poznáme aj z iných statí Písma: 40 rokov, 40 dní. Preto výzvou je zamyslieť sa nad časom. Niekomu sa to môže zdať ako vyhrážka. V skutku Jonáš povedal iba pravdu. Kto sa nezmení, kto neprijíma Božie výzvy, ten na konci času skúšky zahynie. To nie je vyhrážka, to je realita. Závisí od poslucháčov, či chcú žiť Božím životom, či chcú zmeniť svoj život – alebo ho dožiť bez Boha, bez jeho života.
Niektorí kresťania si dnes často myslia, že už by mal prísť trest na toto ľudstvo vzdialené od Boha. A zasa ľudia vzdialení od Boha sa pohrdlivo usmievajú, lebo svet ide ďalej ako vždy a nijaké evidentné Božie tresty neprichádzajú. Obe tieto skupiny by si mali uvedomiť, že sme v čase Jonášovho/Ježišovho kázania. Je tu čas skúšky, čas možnosti, zmeniť život, napraviť svoju cestu. Pre každého má Boh svojich 40 dní. Čas možnosti. A všetci vieme veľmi dobre, že potom príde koniec. Smrť. To nie je vyhrážka, to je realita. Je teda potrebné porozumieť ten čas, ktorý žijeme ako čas možnosti. A my veriaci, nevzývajme skrátenie času pre tých, čo ešte váhajú. Boh nie je bezmocný, Boh je trpezlivý aj s nimi, i keď to nechápu. Naopak, nádejajme sa, že príde čas záchrany pre veľkých i malých. Veď Boh aj ich miluje, tak ako nás.
Druhé čítanie. Sv. Pavol vo svojom texte opäť podčiarkuje dôležitosť rozmýšľať nad časom, ktorý žijeme. On hovorí veľmi priamo: čas je krátky, všetko sa chýli ku koncu. To, čo na tomto texte je krásne, že nepodlieha extrémizmu. Pavol sa s tým už stretol u Solúnčanov, ktorých musel napomenúť, aby sa neplašili kvôli presnému dátumu príchodu Pána, aby pokojne pracovali a nenastal neporiadok zneužívanie tejto situácie (por. 2Sol 3,1-3.11-13). Pavol uprednostňuje relativizáciu pozemskej činnosti. Robiť všetko, čo život vyžaduje, ale vždy s myšlienkou, že to nie je niečo absolútne. K tomu, čo je rozhodujúce sa blížime. Toto posolstvo však dnešný svet odmietol ako zavádzajúce, zdržujúce pokrok. Žiaľ. Lebo toľko ľudí putuje životom, užívajú si tento svet, ale nevedia kam idú. A tak ako sa treba chrániť diktatúry relativizmu z hľadiska sveta, na čo nás upozornil Benedikt XVI. (18. 4. 2005), tak sa treba snažiť o kresťanský relativizmus, aby jasnejšie zažiarilo posolstvo o Bohu uprostred tohto sveta. Lebo len ľudia žijúci s rozmerom večnosti a pre Boží život v ľuďoch, majú dobré predpoklady priniesť niečo krásne a trvácne pre tento svet.
Evanjelium. Evanjelium nám hovorí, že Ježiš hlásal: naplnil sa čas. Ako správne porozumieť tomuto výrazu? Musíme si uvedomiť, že už prvé generácie kresťanov nadobudli vzhľadom na čas veľmi originálny, absolútne nový pohľad: podľa nich čas nadobudol takú plnosť, že môžeme začať hovoriť o konci času. Povedali by sme, že čas už nemôže priniesť niečo viac, už dal to najviac. Už netreba očakávať niečo väčšie (ako bol Ježišov príchod) To je plnosť času. Aby sme ešte lepšie pochopili biblickú koncepciu času, pozrime sa na grécke koncepcie. Gréci rozumeli čas napríklad ako dekadenciu: ako úpadok prechádzajúci od zlatých čias, cez strieborný čas, broznový čas, cez čas hrdinov až k železnému času. Niektorí zase čas negovali, čas vlastne neexistuje, všetko je súčasnosť. A napokon Platón rozlišuje čas večnosti od času, ktorý prebieha a ktorý vnímame. Tento druhý čas nazýva kronos. Kresťania teda okrem bežného kronosu, počítania času, vnímali, že niektoré chvíle dejín sú osobitne intenzívne a to nazývame kairos. Dejiny pre nich teda nie sú len dejiny spočítané podľa rokov, čo koľko trvalo, ale sú to dejiny Božích zásahov, väčších, menších i obrovských.
Keď Ježiš prišiel a povedal: Naplnil sa čas, je tu plnosť času, povedal vlastne, že nastal najväčší a najintenzívnejší zásah Boží do dejín sveta, jeho najväčši a najsilnejšie gesto: prišiel jeho Syn. Nič väčšieho a dôležitejšieho sa na svete už nestane. Kresťania prvej generácie si toto nevymysleli. Oni to zažili, najmä keď prijali svedectvo apoštolov o Ježišovom zmŕtvychvstaní.
Ponúka sa nám teda meditácia o tom, ako sa my kresťania XXI. storočia nechávame uniesť udalosťami, ktoré sa dejú okolo nás. Či sa nám jednoducho nestáva, že ich považujeme za silnejšie a dôležitejšie než to, že prišiel Boží Syn na svet. Mali by sme sa s nadhľadom pozerať na súčasné encyklopédie dejín sveta, ktoré zaradili kresťanstvo a Ježiša Krista medzi toľké iné významné udalosti. Popierajúc absolútnosť tejto udalosti. Ako kresťania sa s tým nemôžeme zmieriť.
Nie že by sme mali teraz prepisovať encyklopédie a polemizovať s ich zostavovateľmi. Kto nemá dar viery, ten vidí dejiny inak. Ale kto chce veriť – aj tomuto slovu evanjelia – ten musí mať pred očami skutočnosť, že pre nás kresťanov dejiny sveta nie sú zmesou udalostí, v ktorých sa bijú medzi sebou nevyspytateľné sily a podľa ich víťazstiev a prehier svet ide.
Pre nás dejiny začali, keď Boh stvoril človeka, keď ho stratil a keď ho hľadal, keď vstupoval do dejín skrze svoj vyvolený národ. A vrchol tohto všetkého Božieho úsilia už bol: v plnosti čias Boh posla svojho Syna. Dá sa to povedať aj opačne: Boh poslal svojho Syna a nastala plnosť čias.
Ježiš prišiel a hlásal: naplnil sa čas, je tu plnosť času. Veríme tomu? Ak nie, tak zostávame tulákmi času, ktorý plynie … neviem odkiaľ, neviem kam a nevieme prečo. Nech nás táto prvá veta Ježišovho ohlasovania povzbudí, aby sme nebedákali nad časom, ktorý plynie, ale tešili z toho, že poznáme plnosť času, najintenzívnejší čas dejín a to nech nám dá silu byť pokojnými aj pri pohľade na dnešné časy.