Problematika vedy a stvorenia zostáva aj dnes pre mnohých veľmi aktuálna. Tento príspevok je stručný výber z knihy, ktorá predstavuje najväčších predstaviteľov vedy a ich postoje k Bohu a k náboženstvu (Giberson K.,-Artigas M., Oracles of Science: Celebrity Scientists Versus God and Religion, Oxford University Press 2007, opieral som sa o tal. preklad Profeti senza Dio. Anche la scienza ha i suoi sacerdoti, Edizioni san Paolo 2010). Pohľad na S. Hawkinga nám môže poslúžiť ako ilustračný príklad v katechéze o stvorení sveta. Samozrejme určený pre tých, ktorým je táto oblasť blízka prípadne znepokojujúca. Stephen Hawking (1942-2018), anglický fyzik a kozmológ je považovaný za jedného z najväčších vedcov dejín. Jeho kniha Stručná história času (A Brief History of Time: From the Big Bang to Black Holes 1988) ovplyvnila milióny ľudí po celom svete a bola propagovaná aj cez televíziu. Stal sa z nej kultúrny fenomén.
Zo svojich vedeckých poznatkov dospel k názoru, že veda môže dokázať, že vesmír je obsiahnutý sám v sebe, stačí si sám sebe a existuje sám pre seba. Tvrdí: Myslím, že svet, vesmír je plne obsiahnutý sám v sebe. Nemá začiatok ani koniec, nebol stvorený a nebude zničený. Provokačne dodáva tento komentár: Pokiaľ vesmír mal svoj začiatok, tak vždy môžeme predpokladať, že mal svojho stvoriteľa. Ale ak vesmír je skutočne sebestačný a obsiahnutý sám v sebe, bez hraníc a okrajov nemal by mať ani začiatok ani koniec, on jednoducho existuje. Bolo by v takomto prípade ešte miesto pre nejakého stvoriteľa.
Hawking spája dve rôzne skutočnosti:
- vesmír ako nekonečná existencia bez hraníc priestoru a času
- vesmír obsiahnutý v sebe samom, čiže nestvorený, sám v sebe jestvujúci
K tejto skutočnosti je potrebné dodať to, čo on vo svojej vedeckej kariére zažil, ako sa v priebehu 50 rokov premenil ľudský pohľad na vesmír. A on sám, spolu s iným slávnym astrofyzikom (Roger Penrose) posunul naše pohľady na vesmír do nových sfér, najmä tým, že odhalili nedostatočnosť klasickej fyziky a teórie relativity pre otázky vzniku a vývoja vesmíru a začali svoj výskum opierať o kvantovu fyziku. Vráťme sa však k jeho téze, aby sme si na nej ukázali ako je potrebné zachovať hranice jednotlivých druhov poznania a tiež to, že vo veľmi mnohých prípadoch sa „vedecké teórie“ premieňajú na filozofické tézy, ktoré potom publikum prijíma ako smerodajné, lebo ich hovoria renomovaní vedci.
Pri S. Hawkingovi si treba uvedomiť dve skutočnosti. Hawking, neznalý teologickej terminológie, nerozlišuje pojmy ako stvorenie, pôvod a počiatok. Z jeho tvrdení, ktoré boli namierené proti katolíckemu učeniu je zrejmé, že považuje teóriu big-bangu za niečo, čo sa v katolíckej teológii považuje za dôkaz stvorenia. V roku 1988, keď spomína na svoju skúsenosť vedeckej konferencie vo Vatikáne, na ktorej sa zúčastnil v roku 1981, tvrdí, že podľa pápeža je správne študovať vývoj vesmíru od big-bangu, ale tajomstvá big-bangu nemáme študovať, lebo to je dielo Božie, to je moment stvorenia. Toto však pápež nepovedal. Mimochodom sám autor teórie big bangu (katolícky kňaz a vedec G. Lamaitre), ktorý sa stal v určitom čase aj predsedom pápežskej akadémie vied sa vyjadril o big-bangu takto: Môžeme o big-bangu hovoriť ako o určitom začiatku. Nepovedal by som však o stvorení … otázka, či reálne existoval nejaký začiatok alebo moment stvorenia – niečo čo vzniklo z ničoho – je filozofický problém, ktorý sa nedá vyriešiť v rámci fyziky alebo astronómie.
Druhou skutočnosťou je jeho téza, ktorú sme uviedli vyššie. Hawking neštudoval dejiny teológie a nevedel, že už sv. Tomáš Akvinský v 13. storočí riešil filozofický problém vzťahu medzi Bohom a priestorovo časovými hranicami sveta. Sv. Tomáš vo svojich štúdiách (nadväzoval na arabského filozofa Avicenu) dospieva k tomu, že nemusí jestvovať protirečenie medzi svetom/vesmírom, ktorý je stvorený a ktorý by zároveň vždy jestvoval.
Sledujmu jeho argumentáciu:
Aj keď , podľa katolíckej viery, prijímame, že svet mal svoj začiatok v čase, napriek tomu tu zostáva problém, či svet neexistoval vždy. Aby pravda tohto problému mohla byť vysvetlená, musíme najprv rozlíšiť body v ktorých sa s našimi protivníkmi zhodujeme a tie, v ktorých sa rozchádzame. Ak, na jednej strane, môžeme myslieť, že niečo, čo nie je Boh by mohlo existovať vždy a nebyť Božím stvorením, tak toto je ohavný omyl, nielen podľa viery, ale aj podľa filozofov, ktorí prijímajú a dokazujú, že absolútne nič môže existovať ,ak to nebolo zapríčinené Ním, ktorý je Bytím v maximálnom stupni a maximálnej pravde. Ak na druhej strane, si myslíme, že niečo vždy existovalo a napriek tomu bolo zapríčinené kompletne Bohom, tu je potrebné skúmať, či je to tak.
Tomáš si teda kladie otázku: je možné, aby niečo, čo vždy jestvovalo bolo stvorené? Tomáš vidí, že je tu možnosť protirečenia, ale rieši ju nasledovným spôsobom: Ak je to protirečivé, závisí to od jedného alebo od obidvoch nasledujúcich dôvodov. 1. je to protirečenie, lebo je nutné, aby účinná príčina predchádzala časovo svoj efekt 2. je to protirečivé lebo je nutné lebo nie-bytie predchádza bytie v čase, lebo to, čo je stvorené Bohom sa označuje za stvorené z ničoho (ex nihilo)
Vzhľadom na bod 1. Tomáš tvrdí, že Boh produkuje účinky okamžite, nie skrze pohyb, preto nie je nutné aby on predchádzal svoje účinky v čase. Vzhľadom na bod 2. tvrdí, že je možné povedať, že niečo vzniklo z ničoho, ak niet ničoho z čoho by bolo urobené. Sv. Tomáš takto na základe filozofických poznatkov, odmieta Hawkingovo tvrdenie, podľa ktorého ak by sme dokázali, že vesmír nemá časové a priestorové hranice, tak to znamená, že niet miesta pre Stvoriteľa.
V istom rozhovore v roku 1989 sa S. Hawking vyjadril takto: Je ťažké hovoriť o počiatku vesmíru a nespomenúť pri tom Boha. Moja práca o pôvode sveta je na hranici medzi vedou a náboženstvom, ale ja snažím zostať na tej strane hranice, ktorá patrí vede. Je možné, že Boh pôsobí spôsobmi, ktoré nevieme popísať vedeckými zákonmi. Ale v takom prípade ide o osobnú vieru v Boha. Tu zase tento významný vedec jasne definuje líniu medzi vedeckým poznaním a osobnou vierou. Katolícka viera je proti takémuto dvojkoľajnému mysleniu, lebo nie je správne rozlišovať medzi vedcom a človekom. V inom rozhovore si zase Hawking dovolí definovať definuje Boha ako hranicu vesmíru, v prípade, že by vesmír mal hranice. Pozrime sa bližšie na rozhovor, ktorý ponúkol v roku 1986 R. Weberovi a bol uverejnený pod titulom: Ak existujú hranice vesmíru, nejaký Boh musí jestvovať.
Prečo je také dôležité vedieť či existuje alebo neexistuje časovo-priestorová hranica vesmíru?
Odpoveď: Samozrejme, že je to dôležité, lebo ak jestvuje hranica, niekto musí rozhodnúť, čo by sa stalo, keď k nej prídeme. Bolo by nutné vzývať Boha.
Prečo?
Odpoveď: Ak chcete, môžeme to považovať za tautológiu. Mohli by sme Boha zadefinovať ako hranicu vesmíru, ako hýbateľa, ktorý to všetko dal do pohybu.
Vy vzývate Boha, lebo potrebujeme vysvetľujúci princíp pre hranicu?
Odpoveď: Áno, ak chceme mať kompletnú teóriu, tak potrebujeme vedieť, čo sa odohrá na hranici. Inak nemôžeme vyriešiť rovnice.
Označiť Boha ako hranicu vesmíru je dosť bizarné tvrdenie. Čo znamená, že Boh je hranicou vesmíru? Veľmi to pripomína pojem Boha, ktorý je len nato, aby pokryl to, na čo my nemáme (Boh ako vyplnenie dier našich vedomostí alebo obmedzeností to definoval Bonhoeffer). Aby nebolo málo týchto odvážnych pseudovedeckých téz, tak Hawking vyhlasuje, že mal pred sebou cieľ vytvoriť takú dokonalú teóriu vesmíru, ktorá nám umožní poznať Božiu myseľ. Mali by sme byť schopní zúčastniť sa diskusie o probléme prečo my a vesmír existujeme. Ak sa nám podarí nájsť odpoveď na túto otázku, definitívne potvrdíme triumf ľudského rozumu: lebo vtedy budeme poznať Božiu myseľ.
Tento jeho výrok je veľmi zvláštny. On, ktorý sa vyhlasuje za neveriaceho, čo myslí pod poznaním Božej mysle? Alebo je to len provokačný výrok pre väčšiu predajnosť knihy?