Čítanie z Knihy Genezis Gn 22, 1-2. 9a. 10-13. 15-18
Boh skúšal Abraháma a povedal mu: „Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ Boh hovoril: „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Moria a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na vrchu, ktorý ti ukážem.“ Keď došli na miesto, ktoré mu ukázal Boh, Abrahám postavil oltár a poukladal naň drevo. Potom vystrel ruku, vzal nôž a chcel obetovať svojho syna. Ale vtom naň zavolal anjel Pána z neba: „Abrahám, Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ Anjel mu povedal: „Nevzťahuj svoju ruku na chlapca a neublíž mu! Teraz viem, že sa bojíš Boha, veď si mi neodoprel svojho jediného syna.“ Abrahám zdvihol oči a uzrel barana zachyteného rohami v kroví. Vzal ho a obetoval namiesto svojho syna ako zápalnú obetu. Anjel Pána znova zavolal z neba na Abraháma: „Na seba samého prisahám – taký je výrok Pána –: Pretože si toto urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na brehu mora a tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov. A pretože si poslúchol môj hlas, v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“
Čítanie z Listu svätého apoštola Pavla Rimanom Rim 8, 31b-34
Bratia, ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás?
Čítanie zo svätého Evanjelia podľa Marka Mk 9, 2-10
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“.
Prvé čítanie. Abrahámova skúška sa začína vyslovením jeho mena a jeho odpoveďou: Tu som. Darmo mnohí filozofi a múdri ľudia uvažujú o tejto skúške a podrobujú ju kritike. Tento úvod nám naznačuje, že medzi Abrahámom a Bohom bol dôverný vzťah. A my veriaci nie sme povolaní len posudzovať a kritizovať, ale obdivovať a nasledovať.
Abrahám prežil svoj život s Bohom a naučil sa byť pozorný na jeho hlas a byť k dispozícii. A takýmto zostáva aj vtedy, keď sa naplnili všetky jeho túžby, keď mal svojho vytúženého syna. Ak sa s ním porovnáme, tak sa môžeme spýtať na našu disponovanosť pred Bohom, keď máme takmer všetko po čom túžime. Vieme sa nechať vyrušiť a povedať naše „Tu som“, „som ti k dispozícii“? Ak jeden z prvkov pôstu je modlitba (okrem almužny a pôstu) nemusí to znamenať len zvýšené množstvo modlitieb alebo nové pobožnosti, ale môže to byť aj úsilie o novú kvalitu modlitby. Zjednotiť modlitbu s disponovaným postojom pred Bohom. Naučiť sa modlitbu, takú jednoduchú a takú náročnú: „Tu som“. „Počúvam“. „Som ochotný, aj keď … vžime sa do pocitov Abraháma“
Môžeme si všimnúť aj iný zaujímavý prvok tejto rozpravy, ktorý spočíva v tom, že Boh nechce obetu Izáka v okamihu (mohol by mu povedať: vstaň, obetuj mi Izáka, tu a teraz), ale posiela ho na pomerne ďalekú púť. Toto vytvára časový priestor, v ktorom Abrahám môže preukázať svoju slobodnú vôľu. Cesta viery je aj cesta dozrievania. Nie je to ľahké putovanie, tak ako nebolo ľahké ani to Abrahámovo. Ale Boh je väčší než všetko, čo nám dáva alebo berie. Boh sa tu ukazuje ako ten, kto nechce hneď všetko, unáhlene, ale ako ten, ktorý dáva čas, vedie a ukazuje. Túži, aby sme mu dávali slobodne, aby sme dozrievali na ceste.
Abrahámov postoj pokory a viery priviedol Boha k novým prisľúbeniam. Aj v evanjeliu poznáme prípady, kedy Ježiš obdivuje vieru ľudí. Boh chce žasnúť aj nad našou vierou. Len sa naučme povedať mu „tu som“ a kráčať odovzdane, nech by žiadal čokoľvek.
Druhé čítanie. Apoštol Pavol vidí jasne, že Boh obetoval svojho Syna za nás. Môžeme povedať: ušetril syna Abrahámovho, ale neušetril Baránka, ktorého nám poslal. To, znamená, že Boh je za nás, záleží mu na nás. Štýl akým to Pavol píše prezrádza jeho vnútorné nadšenie, istotu, radosť z toho, že nie sme sami, že nemôžeme byť obžalovaní, ani odsúdení. Zaiste, toto môžu prežívať len ľudia, ktorí si uvedomujú svoju hriešnosť. Ak sa niekto považuje za spravodlivého, sebestačného, tak len ťažko môže zdieľať toto nadšenie.
V modernom myslení sa nám ponúkol obraz človeka, ktorý nepotrebuje Boha, oslobodzuje sa od neho, nepovažuje sa za hriešnika, on sa nanajvýš môže mýliť. V inej, ale podobnej perspektíve, sa nám zas často predkladá, že Boh je na našej strane, že Boh je za nás a kresťan je pozývaný zbaviť sa komplexu hriešnosti. Uvažovať nad svojou hriešnosťou a nedostatočnosťou, to sa už akosi nenosí, akoby to narušovalo našu dôstojnosť. Ale ak naša istota v to, že Boh je za nás, neprejde našou hriešnosťou a nedostatočnosťou, veľmi ľahko sa môže stať, že pôjde len o našu skrytú sebestačnosť natretú pekným povrchovým náterom. Ak neprežívame naplno, že Boh nás zachránil, že Boh neušetril svojho Syna – tak riskujeme, že naozaj nie sme zachránení. Osvojme si radšej slová sv. Pavla, ktorý píše: Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich. (1Tim 1,15) A tiež inde píše: Ale z Božej milosti som tým, čím som (1Kor 15,10) Prijmime radikálnu výzvu sv. Jána: Ak hovoríme, že sme bez hriechu, klameme sami seba a nieto v nás pravdy … Ak hovoríme, že sme nezhrešili jeho robíme klamárom a jeho slovo nie v nás (1Jn 1,8.10) Nezriekajme sa hriešnosti, nevylúčme ju zo svojho slovníka, to je falošná skratka, naopak, skúsme ju predstaviť, vyjadriť aj pre ľudí dnešných čias ako niečo pozitívne, lebo iba tak môžeme žiť v pravde a mať radosť a úžas z Boha a jeho lásky k nám.
Evanjelium. Prvé čítanie nás priviedlo na vrch v krajine Moria, evanjelium nás privádza na vrch Premenenia. Pre Abraháma to bol vrch bolesti a smútku, pre učeníkov to bol vrch slávy, vytrženia, vrch, ktorý už ani nechceli opustiť. Peter tam chcel postaviť tri stánky, túžil, aby tu na tomto vrchu vzniklo nové pútnické miesto, kde by vyvolený národ uctieval Mojžiša, prorokov a Ježiša, ako ich naplnenie. To sa mu zdalo ako dôstojné zavŕšenie Ježišovho pôsobenia, aby bol začlený medzi najväčšie osobnosti Starého zákona.
Tieto jeho predstavy však neboli Božie predstavy. Zjavenie pominulo a pri učeníkoch bol iba Ježiš – taký ako ho vnímali predtým. Zostupujú z hory a dostávajú príkaz o všetkom mlčať, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Táto Ježišova podmienka vzbudila v učeníkoch rozpaky. Ak sa pozrieme do evanjelia podľa Marka, uvedomujeme si, že už raz dostali učeníci od Ježiša jasnú reč na túto tému (Mk 8,31-33). Ježiš im povedal, že bude trpieť, zomrie, tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter to však nechcel prijať. Aj druhé dva Ježišove príhovory (Mk 9,30-32; Mk 10,32-34) dosvedčujú, že učeníci neboli vnútorne ochotní prijať túto skutočnosť. Bola v nich tendencia tešiť sa z Ježiša, mať účasť na jeho moci, zázrakoch, mať okolo seba zástupy, vidiežť naplnenie mesiášskych nádejí v podobe víťazstiev, podrobenia si nepriateľov a pod.
Ani v kresťanskom živote to nie je inak. Kto z nás by nechcel byť pri Ježišovi a vnímať jeho slávu a krásu, upadnúť do vytrženia. Ale takéto chvíle v tomto pozemskom živote, sú len chvíľky. Komentátori tejto state často pripomínajú, že tento okamih bol len akýmsi povzbudením, uistením učeníkov, aby neupadli do zúfalstva, keď uvidia utrpenie Syna človeka. Pôstne obdobie nás učí nezabúdať na to, že takúto Ježišovu slávu musíme vidieť cez jeho utrpenie. Ježiš na hore premenenia ukázal učeníkom slávu, ktorú mal u Otca a ktorou Otec prežiaril jeho ľudskú prirodzenosť. Ale nemohol učeníkom ukázať svoje prebodnuté ruky a svoj bok. To mohol iba po zmŕtvychvstaní. Takto sa Ježišova božská sláva spojila s vrcholným prejavom lásky.
Táto nedeľa nás teda má potešiť a povzbudiť istotou, že Ježiš je Boží Syn, ktorý prišiel medzi nás. Netúžme však po účasti na jeho sláve bez jeho rán. Pridajme sa k nemu, pokorne kráčajme s ním cez Kalváriu, aby sme potom mohli uvidieť jeho oslávenú postavu so znakmi jeho vykupiteľskej lásky. Nech nás to povzbudí pokorne kráčať s ním a mať účasť na jeho ceste k sláve – tým, že trpezlivo prijímame utrpenia, ktoré život prináša a tiež v tomto čase pôstu si nejakú tú námahu aj dobrovoľne zvolíme – aby sme sa priblížili k tej láske, ktorou nás Ježiš miloval. Lebo bez tohto priblíženia sa k jeho láske naše pôstne sebazapierania by boli len prázdnou exhibíciou.